Počet prvých chovancov bol 22. Ich vychovávateľmi boli traja slovenskí saleziáni: kňaz don Vagač a bohoslovci Jozef Psársky a František Sersen. Vyučovalo sa po slovensky. So svojimi predstavenými žili chlapci ako v rodine dietky s rodičmi, mladší bratia so staršími, ako priatelia s dobrými priateľmi... Príčina dosť malého počtu študentov bola aj tá, že sa neskoro vyprázdnil ústav a niektorí študenti z obavy, že stratia rok štúdia sa dali zapísať inde do gymnázia. Tak spravil napr. mládenček František Valábek z Galanty. Vagač chcel jeho meno vytrieť zo zoznamu prihlásených, na druhý rok však prišiel...Vagač mal na starosti okrem nejakého učenia hlavne spovedanie chlapcov, propagandu a listovú korešpondenciu s dobrodincami. Direktorom ústavu do polroka bol Vicelli, Talian. Za ním prišiel don Rudolfo Rinaldi, brat hlavného predstaveného. Nevedel po slovensky, preto ho vo veciach disciplíny zastupoval klerik Sersen a Vagač najmä na večerných slovkách a nedeľných kázňach. Na Veľkú noc don Vagač mal pre chlapcov štvordňové duchovné cvičenia. Ústav, v ktorom žilo vyše 20 chlapcov potreboval veľa prostriedkov na to, aby mohol plniť svoje poslanie. Chlapci potrebovali jesť, potrebovali učebnice, oblečenie, nejaké lopty... Vždy sa však našli dobrí ľudia, ktorí pomohli. Vagač si na dobrodincov ústavu spomína takto:"Združenie slovenských katolíkov v Amerike na čele so svojím tajomníkom vdp. Štefanom Kočišom a iní horlivci nám hneď na začiatku školského roku obetovali 40 tisíc korún. Tento obnos však neobsahoval v sebe tie štedré milodary, ktoré Združenie poskytlo našim ďalším 25 študentom v Ríme. Podporovali nás tiež podľa možnosti aj naši premilí slovenskí biskupi Vojtaššák, Kmeťko a Blaha. Oduševnene pracovali za nás Mons. Andrej Hlinka a vdp. Ján Králiček, redaktor Posla. Bezplatne poštou prišlo tiež pre nás zo Spolku sv. Vojtecha od správcu vdp. Jána Pöstényiho 361 nových spolkových kníh na založenie slovenskej knižnice. Aj niektorí z chlapcov si priniesli okrem zásoby šatstva a obuvi nejakú tú tisícku-dve peňazí, ktoré odovzdali ešte v Bratislave vedúcemu don Vagačovi. To stačilo pre začiatok. Predstavení potom posielali každý štvrťrok rodičom, alebo príbuzným chovancov výkaz výdavkov z predchádzajúcich troch mesiacov, ktoré ústav mal s ich synom. Nevymáhali ich krytie, ale tešili sa keď sa rodičia o to usilovali. S vecami v dome zaobchádzali šetrne a čo sa dalo opraviť, to si opravili sami. Chlapci prichádzali do ústavu ešte aj počas školského roka. Poslednú skupinu v roku 1921 doviedol Psársky dva týždne pred Vianocami. Boli to štyria chlapci. Z tejto skupiny vytrval iba Kolník z Veľkých Ripňan, ktorý neskôr tiež odišiel v roku 1930 ako klerik zo Šaštína. V mestečku Perosa Argentina sa pomaly blížili Vianoce. V Taliansku sa na štedrý večer nezdobia stromčeky, iba betlehemy. Aby naším chovancom neprišlo ľúto za domovom, tak si na vianočné sviatky s povolením don Filipa Rinaldiho zariadili štedrý večer ako na Slovensku. Don Vagač sa postaral, aby nič nechýbalo:„Mali sme krásne ozdobenú jedličku s horiacimi sviečkami a cukrovinkami. Na večeru bola kapustná polievka so slivkami, vyprážané ryby, hríby, makové pupáčky, oplátky s medom, hriate víno, ovocie a všakovaké koláčiky, ktoré nám poslali naše mamičky poštou. Slováci sa prísne postili celý Štedrý deň až do večere, kým Taliani sa naobedovali do sýtosti. Večer sme my zasa hodovali a oni sa postili.“ Slovenskí chlapci sa do Vianoc už naučili trochu po taliansky a mohli sa dohovoriť s Talianmi. Niekedy sa to ešte však neobišlo bez humoru. Dvaja chlapci určení za miništrantov raz dobehli do sakristie. Mali si obliecť miništrantské šaty, reverendy. Jeden z nich sa obrátil na mladého kostolníka Nolliho so žiadosťou:"Prego una reverenda. - Prosím si reverendu."Kostolník sa huncútsky zasmial. Odhrnul záclonu pri vchode do kaplnky a povedal: "Sono la. Prendite una! - Tam sú, vezmite si z nich jednu!"Chlapec pozrel a videl, že tam v laviciach kľačia saleziánske sestry. Vtedy si uvedomil, že v taliančine "reverenda" znamená "rehoľnica". A on si mal z nich jednu vybrať. Kostolník však vedel o čo ide a podal mu reverendu so slovami:"Si dice talare! - To sa volá talár!" Ešte aj po Novom roku prichádzajú do ústavu chlapci. V polovici januára prišla zo Slovenska do Perosy tretia skupina v ktorej boli štyria chlapci. K sľubom vytrvali dvaja. Kostolánsky z Horných Zeleníc, ktorý odišiel zo Šaštína v roku 1930 ako klerik a Rudolf Rafajdus z Horných Zeleniec, ktorý zahynul 27. februára 1925 pri vstupe do noviciátu, keď jeho aj Eduarda Gábriša zasiahol uvoľnený železničný vozeň. Ešte medzičasom došli dvaja chlapci z Čiech. Až kedysi v marci do Perosy prichádza posledný v počte 24. chlapec. Bol to Jozef Melichar z Pobedíma. Zomrel v roku 1929 v Taliansku po piatich mesiacoch sľubov.
