„Koncom roku 1920 s odobrením pána inšpektora Tironeho som poslal hlavným predstaveným našej Kongregácie nové Memorandum, v ktorom som medzi iným odôvodnil nemožnosť tak skoro v Poľsku založiť osobitný saleziánsky ústav pre Slovákov kvôli veľmi zhoršeným politickým pomerom. Z toho dôvodu som poprosil generálneho predstaveného don Filipa Rinaldiho, aby nám Slovákom prepustili k dočasnej dispozícii niektorý dom pri Turíne, kde by sme mohli spokojnejšie vychovávať svoj slovenský saleziánsky dorast. Don Rinaldi so svojou Kapitulou nám i teraz veľkodušne podal pomocnú ruku a vyhovel našej žiadosti.Určil pre nás milý ústav na úpätí nebotyčných Álp v mestečku Perosa Argentina pri Turíne. Ústav obývali viedenské vojnové siroty, ktoré bolo treba dopraviť naspäť do Viedne. Až keď siroty išli domov, mohli nám predstavení odovzdať ústav. Teda príčina meškania nebola moja lenivosť, ako mi písal jeden môj spolubrat. I Saleziáni z Ljublany v Juhoslávii nám ponúkali dom pre slovenských chovancov, ale don Tirone stál pevne na svojom a on ako aj ja si želal prvý slovenský saleziánsky ústav blízko kolísky diel don Bosca v Turíne.“ V Genzano di Roma však aj v roku 1921 naďalej pribúdajú študenti. Hlavným hýbateľom tejto iniciatívy v Genzano bol František Sersen a pomáhal mu Ján Hlubík, ktorý už v tom čase nastúpil do noviciátu a 12. januára 1921 má obliečku. Rehoľné rúcho posvätil kardinál Ján Cagliero. Pri tejto príležitosti prijali sviatosť birmovania traja slovenskí chovanci. Boli to Jozef Babiak, Jozef Patúc a Pavol Debnár. O dva týždne odchádza zo Slovenska do Ríma trinásťčlenná skupina, aby tu študovali a stali sa kňazmi a saleziánmi. František Sersen poveril najstaršieho z nich, Jakuba Feketeho, aby priviedol chlapcov. Boli to: Marcel Horniak narodený v Dolných Krškanoch, Jozef Stašo z Terchovej, Ján Šebela z Rače a Anton Vácval z Ostratíc pri Bánovciach. Títo vytrvali a pôsobili ako saleziánski kňazi. Ostatní jedenásti buď vystúpili, alebo sa uchytili v diecéze ako napr. Jozef Straka a Jakub Fekete. Do Genzana cestovali cez Viedeň, kde sa zastavili u saleziánov.Cestu Talianskom mali ťažkú pre nepokojné politické pomery. Pred Florenciou zastavili vlak ozbrojení muži vo vojenských uniformách a chceli cestujúcich obrať o cennosti. Feketemu, ktorý odporoval hrozili použitím násilia. Keď prišli riadni vojaci, ozbrojení muži sa dali na útek. Keď prišli chlapci do ústavu v Ríme, museli sa pre nedostatok miesta ubytovať na chodbe a až neskôr ich zadelili medzi chovancov.Pre neznalosť jazyka nemohli hneď začať študovať a preto pomáhali spočiatku pri prácach okolo domu a učili sa latinčinu a taliančinu. Boli rozdielneho veku od 12 až do 24 rokov, ale spájala ich rodná reč a túžba stať sa saleziánskymi kňazmi. Chlapci doniesli zo Slovenska do Ríma správy o tom, ako to vyzerá s pomermi v krajine. Tie veru neboli moc priaznivé, lebo už aj na Slovensku začali komunisti čoraz viac vystrkovať rožky. V Ľubochni mali v januári 1921 zjazd, ktorý pre nepokoje musela rozohnať polícia. Začaté rokovanie sa dokončilo v Ružomberku, ktorý bol vtedy najväčším mestom na strednom Slovensku. Chceli sa tu aj usadiť, ale narazili na tvrdý odpor miestneho farára Andreja Hlinku a preto sa usadili vo Vrútkach. Náplňou ich práce bolo väčšinou protestovať proti všetkému možnému. Väčšinou sa zameriavala na štrajky, ktorých bolo na Slovensku až okolo 50 za rok. Okrem nepriaznivých správ však prichádzali aj iné, radostné. Najväčšiu radosť priniesla správa o tom, že 13. februára boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi: Dr. Karol Kmeťko pre Nitru, Msgr. Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. Títo biskupi neskôr navštívili ústav v Ríme a zaujímali sa o saleziánske dielo. Spolu s nimi vtedy prišiel aj košický biskup Colbrie.
