Hneď prvý mesiac sme spolu s farníkmi urobili veľa veľkých zmien. Namiesto starej fary ma tu čakala nová priestranná, ktorá slúžila dovtedy iba pre čoraz viac chorého farára a jednu čudnú sestričku, ktorá nikoho do budovy nechcela pustiť. Mal som o využití farskej budovy iné predstavy.Tri noci som skoro nespal, schudol som od premýšľania tri kilá. Svedomie mi nedovolilo, aby som nechal také obrovské priestory nevyužité.Trvalo mi niekoľko dní, kým som ľudí presvedčil o svojich plánoch a hneď sme sa horlivo pustili do práce. Farská budova sa mal zmeniť na farské pastoračné centrum. Na začiatku chodilo pomáhať veľmi veľa ľudí z Toporca aj z Podhorian, mali sme dni, kedy tam pracovalo naraz aj sto robotníkov. Zároveň sa dával do poriadku farský dvor, záhrada, do kostola pribudli lavičky pre deti.Bol som plný budovateľského nadšenia a podarilo sa mi strhnúť aj ostatných. Mal som dobrú vôľu dať všetko do poriadku a túto dobrú vôľu som predpokladal aj u ostatných obyvateľov. Vtedy som ešte netušil, ako sa dokážu niektorí ľudia pretvarovať...Hneď ako to bolo možné, farské priestory sme dali k dispozícii na stretávanie sa rôznych skupín. Na začiatku to boli speváci a miništranti, ktorých každým dňom pribúdalo. Fara sa stávala centrom, kde sa stretávali buď pred svätou omšou, alebo po nej. Začalo pribúdať mladých ľudí na svätých omšiach.V nedeľu sa už nedokázali pomestiť na dve sväté omše, musel som dať tretiu a požiadať biskupa, aby mi dal kaplána. V roku 2000 sme vo farnosti mali misie. Prišli Redemptoristi a celá farnosť ožila.Rozbehli sa mnohé aktivity a krúžky pre mladých. V období najväčšieho rozkvetu sme mali v Toporci štyri spevokoly, okolo osemdesiat miništrantov, bežali stretnutia s deťmi, s animátormi, s dospelými.V Podhoranoch sme opravili priestory rozbitého klubu mládeže a tiež tam bolo okolo šesťdesiat miništrantov a niekoľko animátorov. Priestory herní si mladí upratovali sami.Pokračovanie nabudúce...
