„Počas konkurzu v Trnave som dostal od klerika Bokora z Folizza túto súrnu depešu:- Direktor vám odkazuje, že pre nedostatok miesta vo Folizzo nemôže prijať viac ašpirantov ako dvanásť. Ak príde o jedného viac, pošlem ho o nazad do Česko-slovenska.Bolo už po konkurze, "numerus clausus - počet uzavretý", keď na druhý deň sa oneskorene predstavil ešte jeden mládenček od Javoriny z Moravy a veľmi prosil o prijatie. Pozriem ľútostivo na neho a hovorím:- Ľutujem ťa, uver, ale na tento školský rok je to už nemožné. Hlás sa na budúci rok. No on neprestal naliehať. Aby som ho uspokojil, pýtam sa:- Aké školy si skončil?- Mám 6 tried gymnaziálnych s dobrým úspechom - a otŕča mi akýsi list.Vezmem a čítam... Bol to dopis od nášho veľkého dobrodinca Dr. Štanzla z Hraníc, ktorý nám tohto mladíka vrelo odporúča za saleziána. Píše:- On bol aj predsedom Mariánskej kongregácie v Kroměříži. Takých budete potrebovať pre vaše spolky...Tak som prijal pre Folizzo aj tohto trinásteho na svoju zodpovednosť. Tento mladík sa menoval Štefan Trochta. O pár rokov sa stal kňazom, neskôr direktorom saleziánskeho ústavu v Prahe na Kobylisách, potom litoměřickým biskupom a kardinálom. Pán direktor vo Folizzo nežartoval. Trochta mal skutočne byť prepustený a mal sa vrátiť domov. Bokor ho vedel uchlácholiť a sľúbil mu, že don Vagač mu za toho chovanca dobre zaplatí. Trochta cestoval do Folizza neskôr a sám. Cestou prišiel o kufor, ktorý mu "pomohol odniesť" jeden pán. Jeho prijatiu do ústavu pomohlo aj to, že tesne predtým odišiel jeden dvadsaťročný chovanec Hašan od Ružomberka za hlasom iného povolania. Slovenskí saleziáni nezabúdajú na to, že popri robení dobra je dôležité aj to, aby sa dalo vedieť, že sú tu dobré diela. Ľudí vždy dokáže povzbudiť to, že sa niekde robí dobro. V decembrovom čísle Posla preto uverejňujú správu: „Naša slovenská výprava 40 saleziánskych študentov, ktorá sa pohla z trnavskej stanice 12. septembra pod skvostnou slovenskou zástavou bielo-modro-červenou s utešeným obrazom Don Bosca, s pomocou Božou a ochranou Panny Márie šťastlivo dorazila do Turína a odtiaľ do Perosy.“ V tejto výprave boli: Anton Figura zo Šenkvíc, Augustín Pozdech z Hrnčiaroviec, Moncman zo Zelenča, Strečanský a Michal Sersen zo Špačiniec, Škorec z Horných Naštíc, Šoltýs, Vizváry z Kovalova, Čatloš zo Sklenného, Krogman z Veľkých Ripňan, Oťapka z Dolnej Trnávky, zomrel v roku 1929 v Benediku ako 23 ročný. Títo z výpravy sa stali saleziánmi a vytrvali, ostatní odišli. Keď skupina 40 nových chovancov zo Slovenska dorazila do Talianska, tak talianski fašisti iba nastrašení pozerali, aká je to invázia. Teraz, v septembri pri ich príchode je v ústave už 90 mladíkov a to 82 zo Slovenska a 8 z Moravy a Čiech. Tento počet však bol prechodný, lebo už o tri dni odišli šiesti najstarší chovanci do noviciátu do Foglizzo pri Turíne.Tam bola preložená aj štvrtá trieda gymnázia, lebo v Perose nebolo miesta. Išlo tam 17 Slovákov a traja Česi. Sedem Slovákov, ktorí boli slabší v učení, išlo na remeslo do saleziánskeho ústavu San-Benigno. Aby naši kvartáni, ktorých bolo 20 a naši šiesti nováčikovia neostali vo Folizzo ako siroty, predstavení im poslali za asistenta, za slovenského inštruktora dp. Jozefa Bokora. Foglizzo sa takto stalo odbočkou saleziánov v Perose Argentine. V Perose ostalo 60 chovancov Slovákov. Došiel aj nový inštruktor z Ríma a to bohoslovec Jozef Stašo.
