Ježiš si neveriacih nevšímal. Nechcel im pomôcť. Máme o tom dôkaz v evanjeliu podľa Matúša 15, 21-28. Na prosby neveriacej matky o uzdravenie dcéry odpovedá: "Ja som poslaný iba k ovciam strateným z Izraelovho domu. Potom ju dokonca odmietne tak tvrdo, ako keby ju nazval neveriacim psom: "Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šťeňatám." Nechce uzdraviť jej dcéru. Bývajú v okolí Týru a Sidonu, teda v kraji, ktorý sa považoval za bezbožný, neveriaci. Preto nechcel pomôcť?Keď som bol na Základnej škole, nestretol som sa s človekom, ktorý nebol katolík. V našej dedine bolo zvykom chodiť do kostola a mnohí prišli aspoň pred kostol, aby si "odstáli" svoju nedeľnú povinnosť. Pamätám si, ako som sa začudoval, že do kostola nechodil náš sused. Nikto nevedel prečo. Vraj mal raz nejaké nezhody s nejakým kňazom a do konca života zanevrel na Katolícku cirkev.S ľuďmi inej viery som sa stretol až na strednej škole. Vtedy som vlastne ani nevedel, kto mal akú vieru. Iba zopár nás chodievalo do kostola, keď boli sviatky. Vychovávateľky na internáte to držali v tajnosti, mali by z toho problém, že nám dovolili dlhšiu vychádzku a to práve kvôli svätej omši. Vtedy mi skôr prekážalo to, že niektorí, ktorí sa vyhlasovali za katolíkov, žili tak, že nám "katolíkom" robili hanbu. Vtedy som svoju vieru ani ja nebral veľmi vážne...Raz na výlete s partiou sme zažili veľkú radosť z toho, že sa nám podarilo "obrátiť" jedného neveriaceho. Mal som vtedy 16 rokov. Modlili sme sa za neho. Bol s nami na výlete a páčilo sa mu jedno dievča z našj partie. Neviem, či sme ho naozaj obrátili, alebo sa iba prispôsobil a prišiel medzi nás na svätú omšu, aby si získal dievča, ktoré sa mu páčilo. Vtedy som považoval za správne ťahať druhých do našej Katolíckej cirkvi, ktorú som považoval za jedinú pravú cestu do neba. Ostatní sa mýlili. Takto som to chápal vtedy.Odvtedy som spoznal veľmi veľa ľudí iných vierovyznaní, alebo takých, ktorí o sebe hovoria, že neveria v existenciu Boha. Keby to boli ľudia, ktorí si "zaslúžia" peklo, mohol by som ísť životom so svojou pubertálnou vierou a myslieť si, že práve my "vyvolení", sa dostaneme do neba. Častokrát "neveriaci" sú ľudia, ktorí si cestu do neba vydláždili svojím životom oveľa lepšie ako ja, lepšie ako mnohí z tých, ktorí sami seba považujú za dobrých katolíkov.A to ma prinútilo uvažovať o podstate vstupenky do neba. Človek ju nemôže dostať iba za to, že patrí do najakého klubu, že má oblečené správne tričko. Ani krst, ani sviatosti, ani chodenie do kostola a dodržiavanie všetkých cirkevných nariadení človeku nedáva istotu, že vstupenku dostane. Život nie je o dodržiavaní dynamického stereotypu kresťana. Človek kresťan sa nemá správať tak ako sa zvyknú správať kresťania ale tak, ako by sa zachoval Kristus.On nakoniec pomohol žene, keď mu povedala, že aj "šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov". Uzdravil jej dcéru. Nečakal, že v neveriacom kraji vôbec nájde nejakú vieru a našiel veľkú vieru. Jeho zdráhanie sa najčastejšie exegéti vysvetľujú ako spôsob jeho poučenia pre nás. Takto nás chcel naučiť, že v každom národe je Bohu milý ten, kto je schopný a ochotný uveriť. Podľa tohoto tvrdenia by sa mohlo zdať, že nebo je určené iba pre tých, ktorí uveria. Čo však s neveriacimi, ktorí neuveria?Keď o tom niekedy premýšľam, vždy ma napadne Ježišov obraz posledného súdu. Tam hovorí: "Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť..." Nič sa tam nehovorí o pravidelných modlitbách, ani o chodení do zhromaždenia. Toto nemôže byť náboženským cieľom života človeka. Skutočná viera sa prejavuje v skutkoch lásky. V konkrétnych skutkoch ku konkrétnym ľuďom. Ktorí žijú s nami v jednej rodine, pracujú na jednom pracovisku, žijú s nami v jednej dedine, v jednom meste, štáte, na jednej zemi. Oni sú naša vstupenka do neba.Všetky prejavy viery nám katolíkom majú dať silu k tejto láske. Od modlitby, cez prijímanie sviatosti, cez stretávanie sa v spoločenstvách až po slávenie eucharistie. Toto všetko nemá byť náš nábožensky cieľ, iba náš náboženský prostriedok. Boh už v Izaiášovi prisľúbil, že na svoj svätý vrch privedie aj cudzincov. Tých, ktorí mu na oltár prinesú obety. Obety lásky k Bohu, ktorý sa skrýva v človekovi. Ježiš hovorí: "Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste to urobili".Pokúsil som sa všetky otázky posledného súdu zhrnúť do dvoch.Koľkým ľuďom si mohol pomôcť?Koľkým z nich si pomohol?Neviem, či sa dostanem do neba. Neviem, či som v živiote urobil viac dobra ako zla. Dúfam, že áno, a chcem sa usilovať, aby sa moje skóre dobra zlepšovalo. Človek, ktorý ho má lepšie ako ja, bude pre mňa vzorom, nech je z akéhokoľvek náboženstva. Mojou vstupenkou nie je krstná pečať katolíka v mojej duši. Mojou vstupenkou je váha dobrých skutkov. To je jediný dôkaz o kvalite môjho života.
