Zriadené boli tri triedy a pre tých, čo už mali nejaký ten študentský život za sebou bol zriadený zvláštny kurz. Direktorom ústavu bol brat hlavného predstaveného Ján Rinaldi, ale o chovancov a o celé slovenské dielo sa staral Viliam Vagač. V druhom školskom roku mali saleziáni v Perose už okolo 60 slovenských mladíkov a troch Čechov. Toľkí veru potrebovali hodne jesť, aby si zachovali zdravie. Vagač musel veľa rozmýšľať, ako uživiť toľkú chasu: „Ale z čoho ich udržať, keď ich rodičia sú zväčša chudobní maloroľníci, alebo remeselníci. Milodary zo Slovenska na to nestačili. Tým menej nám kvaplo z Čiech a Moravy. Bolo treba poobzerať sa ďalej. Veď americkí Slováci už rok podporovali niekoľko saleziánskych slovenských chovancov, ktorí študovali v Ríme. Najmä Ján Hlubík dostával značné obnosy prostredníctvom svojho brata Michala Hlubíka z USA. Tak aj my v Perose sme sa dali do styku s katolíckymi Slovákmi v Spojených štátoch. Hlubík mi dal k dispozícii rôzne americké časopisy v slovenskom jazyku ako "Jednota katolíckych mužov" a "Jednota katolíckych žien v Amerike", "Katolícky Sokol", kde boli vytlačené adresy členov Jednoty. V prvom rade som sa obrátil na reverenda Kočiša, tajomníka a duchovného vodcu mužskej a ženskej Jednoty. V obšírnom liste som mu vylíčil vznešený cieľ nášho slovenského ústavu v Perose. Chceme vychovávať celý káder misionárov, ktorí by na Slovensku a v celej Republike česko-slovenskej, ba i v Amerike, zakladali diela Jána Bosca na záchranu opustenej mládeže.Kočiš môj list dal uverejniť vo všetkých slovenských časopisoch v USA s odporúčaním, aby nás podľa možností podporili. A nesklamali sme sa. List mal silný ohlas a milodary prichádzali poštou alebo bankovým šekom. Americkí katolíci veľmi radi čítavali naše listy a uverejňovali ich vo svojich slovenských časopisoch. Raz nám KJM a druhý raz zasa KJŽ v Amerike na valnom zhromaždení odhlasovali výdatnú podporu vo výške 1 000 amerických dolárov, ktorú sme na veľkú radosť predstavených aj dostali. No nezabudol som ani na propagandu v Čechách a na Morave.Na saleziánske diela a náš ústav v Perose som upozornil aj českých pánov biskupov. Skoro všetci reagovali milou odpoveďou a aj milodarmi pre chudobných študentov. Slovenské i české katolícke časopisy vďačne uverejňovali naše saleziánske články. Najčastejšie som si dopisoval s vdp. Dr. Štanzlom, profesorom náboženstva na gymnáziu v Hraniciach na Morave. Tiež nás podporoval hmotne a odporúčal do ústavu svojich najvzornejších žiakov čo sa chceli stať saleziánmi. Dva razy som ho v Hraniciach navštívil aj osobne. Dopisoval som si aj s pražským kanonikom Kulačom, ktorý ešte v tom čase účinkoval na fare v Kolíne. O naše diela sa zaujímal v Prahe aj páter Klement a tiež laik Goldsmiedt, ktorý nám písaval dlhé listy a častejšie posielal menšie príspevky na ústav v Perose. Aby som mohol lepšie zvládnuť aj českú korešpondenciu s dobrodincami, pribral som si na pomoc českého chovanca Vlasáka, ktorý mi prekladal listy a články do češtiny.“ Aj keď naši študenti boli ďaleko od Slovenska, predsa nezabúdali na slovenské zvyky a obyčaje. Nezabúdali ani na to, aby o svojich zážitkoch porozprávali iným. Jeden chlapec napísal do Posla Božského Srdca svoje postrehy takto:„Tu v Taliansku nie je obyčaj sláviť sv. Mikuláša. Predsa zavítal k nám v ligotavom biskupskom rúchu, s utešeným anjelíkom a dvoma miništrantmi. Mal so sebou i dvoch rohatých, ktorí s dlhými korbáčmi plieskali po chrbtoch chovancov. Košíky s darčekmi, orechy, figy, pomaranče, cukríky a iné veci prinieslo dvojhrbé ohromné ťavisko (na štyroch nohách dvoch študentov). Biskup mal peknú poučnú reč, podotkol i čnosti i slabé stránky niektorých chovancov. Na Nepoškvrnené počatie Panny Márie sme sa hotovili deviatnikom... Na sviatok bola utešená literárna slovenská akadémia s hudbou a medzi chovancami sa založili tri družiny. Najsv. Sviatosti Oltárnej, Nepoškvrneného Počatia Panny Márie a Sv. Alojza. Usilujú sa povzniesť život v ústave. Jedni sv. čistotou, druhí poslušnosťou a tretí modlitbou.Na Štedrý večer predstavení i chovanci boli pri jednom stole okolo krásne ozdobenej jedličky ako na Slovensku. Nechýbali ani oplátky s medom, makové buchty, varené víno a iné dobroty. Večera bola pretkávaná betlehemskými výstupmi a vianočnými spevmi. Slovenské vianočné spevy budili obdiv u Talianov natoľko, že sme ich na druhý deň museli zopakovať vo farskom kostole. Bolo i slovenské vianočné divadelné predstavenie. Najprv pre ústav, potom pre taliansku mládež a nakoniec pre obecenstvo. Hoci slovám nerozumeli, predsa s napätím sledovali všetky zaujímavé výstupy a spevy pastierov a anjelov a smutnú smrť ukrutného Herodesa, ktorý dal povraždiť nevinné betlehemské deti. Modlitba, práca a svätá veselosť sa zamieňajú v ústave.
