„Konečne 17. júna svitol môj najkrajší deň života. Z nekonečnej milosti a dobroty Božej som sa stal naveky kňazom podľa radu Melchizedechovho. Znovu zavítal k nám do ústavu Saleziánov Najdôstojnejší pán biskup Novák z Przemysla, aby vo veľkolepom chráme Pomocnice kresťanov v Osvienčime udelil jedným štyri nižšie rády, iným subdiakonát a diakonát a ôsmich vysvätil za kňazov. Všetky ceremónie trvali skoro 5 hodín.A tu práve bola vystavená skúške pevnosť mojej viery, či Pán Boh chce, aby som sa stal kňazom. Pred vysviackou som prosil Pána Ježiša, aby som sa mohol dožiť aspoň jednej svätej omše. I za to by sa vyplatilo toľko študovať a namáhať. Počas dlhých ceremónií mi totiž prišlo náramne zle. Dusil ma nával krvi okolo srdca. Zachránil ma subdiakom Ádam Lászlo, Maďar, svojimi studenými obkladmi, ktoré mi nosil zo sakristie. To mi pomohlo, aby som vydržal až do svätého prijímania.Celebrujúci diakon, ktorý nám dával pri svätej omši sväté hostie, keď videl, že mám tvár bielu ako krieda, dal mi hodne upiť vína z kalicha. To ma celkom osviežilo. Po vysviacke som už prosil Pána Ježiša, aby ma nechal odslúžiť nie jednu, ale 100 omší. Neskôr sme sa vyjednali až na 1 000 omší...“ „Na Starej Turej som si 22. júna odbavil skromné primície. Boli ťažké časy. Práve sa hnali na Slovensko boľševické maďarské vojská Bélu Kúna, aby ho obsadili. Ale museli evakuovať celé Slovensko. Moja matka sa dožila mojich primícií a po nich žila ešte dva roky. Po mojich primíciách som mal od predstavených povolenie zabaviť sa dlhší čas na Slovensku, aby som sa zotavil... Inak doma som tiež vždy nesedel. Chodil som oboznamovať slovenských katolíkov o sociálnych dielach don Bosca. Mal som živý podiel aj na Kongrese katolíckej mládeže Slovenska v Žiline. Vedúci ma aj požiadali, aby som tlmočil posolstvo poľskej katolíckej mládeže pre slovenskú mládež. Vďačne som prijal pozvanie a rozprával som o pevnej viere a obetavosti poľského národa a o rozkvete poľského saleziánskeho diela v prospech mládeže. Na môj referát odpovedal pán biskup Dr. Marián Blaha a pripomenul aj boľavú stránku Slovákov pre domáhanie sa Poliakov na naše územie Spiša a Oravy.“ Vagač sa pri cestovaní po Slovensku snaží získať aj nejaké nové saleziánske povolania. V tom čase prichádza za ním klerik František Sersen s vyslúžilým vojakom Jánom Hlubíkom s prosbou, aby ho prijali na štúdiá do Poľska. Chcel by sa stať kňazom a začať študovať od prvých tried gymnázia. Vagačovi sa zdá nemožné splniť túto požiadavku, no hľadá spôsob, ako by Hlubíkovi pomohol. Vagača po vysviacke čakala neľahká úloha: „Po mojom návrate do Osvienčimu ma už čakala nová dispozícia od inšpektora don Tironeho, ktorý ma vymenoval za katechistu maďarských a slovenských klerikov - filozofov, ktorí boli dočasne sústredení v Saleziánskom slovinskom ústave na Radne v Juhoslávii. Avšak ani nie o celý mesiac po komúne Kuna Bélu v Maďarsku sa maďarský saleziánsky študentát vrátil s klerikmi aj so mnou do Szentkerestu pri Ostrihome. Tam som učil v prvom roku študentátu matematiku a filozofiu klerikov a dával som súkromné hodiny zo slovenčiny slovenským saleziánom v mojej izbe. Už sa vedelo, že títo majú ísť na rok ďalej študovať do Poľska k saleziánom.Maďari koho mohli, toho odhovárali od tohto úmyslu. Na mňa stále zazerali pre môj takzvaný panslavizmus. Vyhorel som najmä preto, že my Slováci sme nechceli podpísať protestné hárky, ktoré zneli proti odtrhnutiu Slovenska od Maďarska a mali byť poslané do Trianonu v Paríži, kde sa mala prijať kapitulácia Maďarska a podpísať zmluva o nových hraniciach s Československom. Na protest proti podpísaniu Trianovskej zmluvy sa v celom Maďarsku prevádzali vojenské odvody bez rozdielu, či povolaný patril, alebo nepatril do nového Maďarska.Takto som sa proti mojej vôli stal aj ja Hortyho vojakom spolu s Jozefom Bokorom. Keď sme skladali prísahu, zo všetkého sme si robili iba posmech. Keď nám nadporučík predriekal slová Horty a Magyarországh, tak sme nezrozumiteľne odvrkli Masaryk a Československo. Od svojich maďarských spolubratov som mal vynadané ešte raz za to, že som povedal nedeľňajšiu kázeň našim veriacim Slovákom z Moďorošu v slovenskej reči.Bolo to na ich žiadosť, lebo doteraz im vždy kňazi kázavali len po maďarsky. Teda ja som ich takto kazil. Oni nemali právo počuť Božie slovo po slovensky. Veru ma už viac nepripustili kázať Moďorošanom.“
