Prozreteľnosť sa však postarala, aby slovenskí saleziáni a trinásť nových chovancov mohlo zaujať ústav v Perose 22. novembra. Ostatných piatich priviedol bohoslovec Jozef Psársky o mesiac neskôr. Vyučovalo sa tam po slovensky podľa učebnej osnovy česko-slovenských gymnázií, ale bolo treba mať ohľad aj na osnovu talianskych škôl a vyučovať taliančinu, lebo od noviciátu ďalšie štúdiá bolo treba konať v tejto reči. Študenti robili veľké pokroky a niektorí nadanejší boli budúci školský rok pripustení do tretej triedy. Skupina sa cestou do Perosy zastavila v Turíne, kde prenocovala a mala možnosť stretnúť sa s don Filipom Rinaldim, ktorý bol vtedy generálnym prefektom a zástupcom Hlavného predstaveného. Jeden z chlapcov opisuje toto stretnutie takto:„Naši saleziáni sa úctivo priblížili k nemu a predstavili nás. Jeden-dvaja z nás pobozkali i ruku za všetkých. Na jeho privítanie:"Siate ben venuti! - Vitajte!" - sme sa nejako dovtípili, že treba odpovedať:"Grazie, grazie! - Ďakujeme, ďakujeme!"Tak nás poučil náš vedúci ešte po ceste. Ďalším jeho vetám sme však už nerozumeli. Nechali sme ich bez odpovedi. On už potom len žartovne dodal:"Ma siete tutti muti? - Vari ste všetci nemí?"Naši nám preložili jeho vetu do slovenčiny a my sme uznali, že nateraz sme v taliančine ako nemí. Zaželal nám dobrú noc a dobrú chuť k večeri, ktorá nás už čakala v blízkej jedálni. Na druhý deň čaká na skupinu zo Slovenska posledný úsek cesty z Turína do Perosy. Keď prišli do Perosy, čakalo ich radostné prekvapenie. Talianski mladíci, ktorí sa chodia zabávať k saleziánom bez pýtania brali z rúk našich chovancov koše, kufre a všetko čo mali a niesli to do blízkeho saleziánskeho ústavu. Vo dverách už čakala milá tvár riaditeľa don Luigiho Borrinu a aj ostatní predstavení radostne privítali slovenských šuhajov. Slováci zaujali svoj prvý saleziánsky ústav o pol ôsmej večer, 25. novembra 1921. Sladko bolo tej noci spať po toľkej únave a v povedomí, že sú doma. Jeden z chlapcov neskôr opisuje svoje pocity pri vstupe do tohto ústavu takto:„V bráne nás čakajú saleziánski predstavení. Prvý kýva rukou a víta nás pán direktor Luigi Borrino, asi 55-ročný, strednej výška, hladkej tváre, skrášlenej úsmevom. Vedľa neho pán prefekt don Leone, vyšší a dosť chudý päťdesiatnik, ešte lepšie roztvára bránu. Don Giovanni Dumergue, Francúz s okrúhlou usmiatou tvárou a prešedivelými vlasmi kýva a kýva a tak predlžuje svoju krátku postavu. Je pridelený do oratória s don Garulom mladším, ktorý je vedúcim oratória.Starší klerik, učiteľ na ľudovej škole sa tiež usmieva, hoci zbadať hneď, že smiech nie je jeho prevládajúcou vlastnosťou. Zato mladý kostolník signor Nelli sa ani nemusí nútiť do úsmevu, lebo mu je vrodený. Aj starší spolubrat, signor Giovanni, cantinierre, flegmaticky ale radostne pozerá na tú neznámu chasu, ktorá sa hrnie do ústavu. Pán direktor vraví čosi po taliansky. Iste nás víta, veď čože iné by nám teraz mohol povedať? Preto odpovedáme naučené po ceste: "Grazie, grazie!"Cítili sme, že sme prišli medzi dobrých ľudí. Ako nám to len dobre padne tu v cudzine. Vítajú nás a chcú sa podeliť s nami o všetko, čo majú. Prvý dojem veľmi dobrý.Prichádzame do kaplnky. Ovialo nás ticho, pokoj, čistota. Kľakáme a klaniame sa. Ale hneď nám oči preletia celou kaplnkou. Vpredu je hlavný oltár ozdobený kvetmi, sú tu dva rady praktických lavíc, v ktorých sa dobre kľačí i sedí a nezaberajú veľa miesta. Z kaplnky sme prešli sakristiou na druhé schodište a z neho do spálne pripravenej na prijatie nových obyvateľov.Veľká, vzdušná a jasná s kapacitou asi 40 postelí. Trinásti sme zaujali len jej tretinu. Vzadu je jednoduchá umyváreň. Je to rad kohútikov privádzajúcich vodu do spoločného plechového koryta, odkiaľ steká do WC za sklenenými dverami. WC je na tzv. turecký spôsob bez sedadiel, s otvorom a s vodnou nádržou na splachovanie. Stačí. Chlapci doma ani to nemali.Náš asistent František Sersen pridelil každému posteľ, pri nej skrinku a šaty išli do spoločných skríň. Kufre na povalu. Dobre to bolo! Toľko sme ani nečakali. Pod spálňou na prízemí bola študovňa s pultovými lavicami na knihy. Všade elektrické osvetlenie. To pre niektorých slovenských chlapcov bolo novotou. Na večeru sme dostali omastené makaróny, ktoré boli v Taliansku obľúbeným jedlom. Aj nám chutili, lebo mladé a zdravé žalúdky nevyberajú. Po večeri bola krátka prestávka so slovenskými predstavenými na dvore.Všetci sme cítili úprimnú vďačnosť, že nás Pán Boh ochraňoval na dlhej nebezpečnej ceste a priviedol nás až sem bez úrazu do tohto utešeného alpského prostredia. Krátkou spoločnou modlitbou sme zakončili deň a náš duchovný otec don Vagač nám povedal zopár srdečných slov na dobrú noc.“ Prví chovanci v Perose boli Cíferský z Hrnčiaroviec, Karlubík zo Sládečkoviec, Alojz Koza narodený Lovčici-Trubín, Pluhár zo Suchej nad Parnou. Forner z Hrnčiaroviec a Ježovít od Trnavy neskôr odišli na misie ako koadjútori a Zaťko narodený v Pečeňadoch odišiel na misie ako kňaz. Ostatní z výpravy sa neskôr rozišli za iným povolaním.
