Hneď som zabehol do Budapešti na Česko- Slovenský Konzulát. Tam mi odpovedali: "Ak chcete pasy, nech si každý podá žiadosť na patričný obvod kam patrí a za mesiac-dva ich môžete dostať".Ja som sa zhrozil nad tou chladnou výpoveďou a hneď som odpovedal:"My to potrebujeme súrne. V septembri sa už v Poľsku začnú prednášky"."Nemôžeme vám pomôcť.""Tak sa dáme vyšupovať maďarskými žandármi do Česko-Slovenska." "Robte čo chcete..."A to bolo najlepšie a najrýchlejšie riešenie. V ústave som oznámil:„Najprv to skúsim sám. U pohraničného veliteľstva v Ostrihome sa dám vykázať z Maďarska. Keď sa za deň nevrátim, na druhý deň urobte to isté. Doma si potom zaraz vybavte cestovný pas do Poľska, kde sa stretneme.Mojím najťažším problémom bolo, ako sa dostať z Ostrihoma do Štúrova s ťažkým 90 kg kufrom cez porúchaný most, ktorého oblúky na Česko-Slovenskej strane sa kúpali vo vlnách Dunaja. V polovici mosta, kde bola hranica, nás česko-slovenské žandárstvo prevzalo od maďarských hraničiarov a vyšupovalo nás z Maďarska v počte asi 40 ľudí. Osobná prehliadka a prehliadka batožiny sa podarila s dobrým výsledkom.Tŕpol som, že mi nájdu v kufri rakúsko - uhorské drobné mince, ktoré v Česko-Slovensku platili ešte 10 násobok. Bol to fígeľ prefekta don Vargu, ktorý nás chcel veľmi lacno dostať na Slovensko. Nad mojím kufrom sa zmiloval akýsi slovenský vojak, ktorý si ho jednoducho vložil na plece, zišiel s ním dole rebríkom a potom po rovnej doske ho preniesol na breh. To sa ľahko povie. Každú chvíľu sa dalo očakávať, že stratí rovnováhu, alebo sa mu zvrtne noha a úbožiak sa zrúti do Dunaja a utopí. Už som mu aj chcel povedať:"Šmarte to do vody, aby sa vám horšie nestalo" - no šťastlivo sme sa dostali všetci nasucho.Tam všetkých zajatcov začali hnať na četnícku stanicu. Moje zavazadlo prevzal akýsi sedliak a zaviezol ho na rebrináku ku vlaku. Ja som sa nebadane vymkol zo žandárskeho sprievodu a prišiel som sám na Starú Turú. O pár dní som dostal zvesti aj od klerikov z ich domova, že šťastlivo priputovali k svojim rodičom a vybavujú si cestovné pasy do Poľska. Nešlo to však ľahko. Česko-Slovenské úrady stavali prekážky v obave, že študenti majú niečo spoločné s politikou Ungerovcov, ktorí zamýšľali odtrhnúť Slovensko od Čiech a vyhlásiť ho za Slovenskú republiku. Prví, čo mohli odcestovať boli klerici C.Guniš, J. Igaz a Fr. Mišenka.“
