„Zo Slovenska v mesiaci júli a auguste bolo naraz zatvorených 3 000 ľudí. Stačilo špiónovi pošepnúť slovo a človek bol chytený, odvlečený. Zo samého Ružomberka odvliekli 17 ľudí. Týchto hrozne trýznili a bili. Rozkázali im vzájomne sa zauškovať...Mám dôkazy od mojich ružomberských spoluobčanov, že im narobili 47 000 korún škody...Takéto počínanie si Čechov na Slovensku budí odpor a nevôľu v ľude. A toto má potom za následok, že všetko zlo sa pripisuje Čechom, trebárs i dobrým. Slovenskí učitelia, úradníci a zamestnanci sú krok za krokom krivdení. Úradníci z Čiech, trebárs chlapci majú okrem základného platu ešte 40-50 korún denných diét. Okrem toho plat v Čechách. Na Slovensku má pisár Čech omnoho väčší plat, ako jeho šéf Slovák...“ Hlinka, keď videl, že napriek protestom vláde sú práva Slovákov naďalej popierané, v auguste odchádza do Paríža, aby tam na mierovej konferencii hájil ľudské práva a tiež aj záujmy autonómie Slovenska. Na mierovej konferencii predložil memorandum krívd slovenského národa. Predostrel im aj faximile Pittsburskej dohody podpísanej prvým prezidentom ČSR T.G. Masarykom. Veľmoci neprijali jeho návrhy, ale radšej koncepciu Eduarda Beneša, ktorý bol poradcom pri mierovej konferencii.Hlinka videl, že tam sa práv Slovákov nedovolá a preto v októbri sa vracia na Slovensko, aby tu bojoval za ich práva. Vyšší páni videli, že je potrebné ho umlčať a preto 12. októbra 1919 v noci z rozkazu Prahy prišli tajní policajti, naložili ho na nákladné auto a odviezli ho do väzenia na Mírove. Bol uväznený až do 28. apríla 1920, kedy ho prepustili. Že situácia skutočne nebola ružová, to potvrdzuje aj Mr. Cecil Gosling, britský vyslanec v Prahe, ktorý posiela po návšteve Č-SR správu svojmu nadriadenému:„Na Slovensku zaviedli Česi administráciu, ktorá sa prejavuje ako krutá a v mnohých prípadoch brutálna nadvláda, v dôsledku čoho sa tam vytvorila chúlostivá situácia a vynorila sa politická skupina, ktorá požaduje úplnú autonómiu a utvorenie osobitného slovenského snemu. Toto sú hlavné chyby českej administrácie:1. Českí vojaci a úradníci prejavujú svoju nevraživosť voči katolíckej cirkvi v takých prečinoch ako znesväcovanie a mrzačenie krížov a Božích múk, rozbíjaní manželstiev a podobných urážok proti zásadám kultúry a slušnosti.2. Slovenskú krajinu zaplavilo české úradníctvo. Slováci sú zo služieb prepúšťaní, a keď aj dostanú zamestnanie, ich pláca je o polovicu, alebo i dve tretiny menšia než pláca Čechov.3. Vo verejných štátnych službách vládne korupcia.4. Robia sa pokusy nahradiť slovenčinu češtinou.“ Na dovŕšenie všetkých krívd bola 29. februára 1920 prijatá ústava. Uznávala iba oficiálny "československý národ" a národnosti. Slováci prestali byť národom. Takto si veru Slováci nepredstavovali spoluprácu v spoločnom štáte. Je pravda, že mnohí Česi chceli Slovákom skutočne pomôcť a v začiatkoch spoločného štátu aj veľa pomohli tým, že zastúpili miesta, na ktoré sme nemali vyškolených ľudí. Horšie však bolo to, že keď sme už ľudí mali, oni tieto "vyhriate miestečka" nechceli prenechať Slovákom. Bolo zriedkavosťou vidieť, že by sa Slovák "vyšvihol" z miesta robotníka "až" na miesto nejakého úradníka.Keď sa vojna ukončila, medzi štátmi sa uzatvárali mierové zmluvy. Mocnosti, ktoré vyhrali vojnu sa usilovali čím viac vyťažiť z porazených krajín. "Podmienky mieru", ktoré boli uložené porazeným krajinám boli často také, že vystavujú tieto národy ďalšiemu utrpeniu, ako keby im nestačilo, že si musia vybudovať vojnou zničenú krajinu.Pápež Benedikt XV. pozdvihol svoj hlas a odsúdil prepiaty nacionalizmus, ktorý sa javil v mierových zmluvách a napomínal svet, aby uzavrel spravodlivý trvalý mier. Skutočný mier je taký, v ktorom si národy môžu navzájom odpustiť a zblížiť sa. Nemecko stratilo kolónie Alsasko a Lotrinsko, časti jeho územia boli dlho obsadené a uložili mu neznesiteľné reparačné trovy. V porazených krajinách je veľa ľudí, ktorí nemôžu za to, že vznikla vojna a teraz musia niesť jej následky. Týmito následkami je poznačený najmä nemecký národ. Svojou húževnatosťou dokážu za krátku chvíľu opäť vybudovať svoju krajinu, ale pocit nespravodlivosti ktorý pocítili zo strany víťazných národov v nich vrie ďalej. Neskôr táto krivda spáchaná na nemeckom národe vyústi do druhej svetovej vojny, ktorá bude oveľa hroznejšia ako prvá.
