Aby ste vedeli, o čo vlastne ide, trošku priblížim život misionárov na Luniku IX. O byt a ubytovanie sa nám postaralo mesto Košice. Štát neprispel nijako. O platenie ubytovania ako aj o základné vybavenia zrenovovaného "vybývaného" bytu sa nám postaral biskupský úrad. Najmä v začiatkoch by sme nájomné neutiahli, pretože okrem bežných výdavkov bolo potrebné platiť zvýšené náklady na benzín. Obiehali sme priateľov a známych a žobrali o veci na vybavenie a opravu priestorov, ktoré sme dostali v škole. Okrem toho, sme dosť často brali deti na výlety a nemalé sumy išli aj na občerstvenia pre dobrovoľníkov, ktorí nám najmä v začiatkoch veľmi pomohli. So stravou mi veľa pomohli rodičia, pri návšteve v rodom Kline ma vždy poriadne nabalili mäsom a inými polotovarmi z ich mrazničky, ktoré som obvykle využil pri príprave nedeľného obeda pre svojcih spolupracovníkov.Neskôr pribudli peniažky za učenie náboženstva alebo práce na počítači v škole a našťastie sa aj pre mojich spolupracovníkov podarilo vybaviť vďaka ústretovosti pani riaditeľky to, že mohli učiť zopár hodín. K tomuto ich platu som sa usiloval pozháňať pre nich peniažky, ktorými by som im zaplatil ich čas, ktorý venovali deťom v rôznych krúžkoch - doučovanie, varenie, hudobný, športový, tanečný... a to nerátam ich hodiny strávené s deťmi pri rôznych spoločenských hrách. Boli s nimi samozrejme aj počas svätých omší (za ten čas im plat nešiel), ale to bol čas pol hodiny za deň, v nedeľu trištvrte hodiny. Títo moji spolupracovníci mi okrem toho pomáhali s agendou potrebnou zvládnuť pri zamestnávaní Rómov, pri vybavovaní stavebných a iných povolení...Boli sme s deťmi a dospelými minimálne šesť dní v týždni, okrem pondelka, kedy sme dobíjali baterky, od rána až do večera. Pokúšali sme sa zohnať peniažky z nejakých grantov štátu, no žiadne na platy pre ľudí neboli, jedinú podporu sme dostali od mesta Košice a z podniku U.S.Steel a od mnohých dobrých ľudí. Štát neprispel. Nemal žiadne kolónky do ktorých by sa zaradila práca, ktorú vykonávali moji spolupracovníci. Žiaden z nich nevydržal veľmi dlho. Niektorí jednoducho odišli, iných som poslal sám, lebo som vedel, že si potrebujú založiť rodinu, a to sa pri tom príjme, ktorý som sa im zo všetkých síl snažil nejako zabezpečiť, jednoducho nedalo. Ľudia ochotní a schopní pracovať s Rómami nerastú na stromoch. Keď som napísal ľuďom, ktorí pripravovali materiál na legislatívne schválenie, tak mi povedali, že zataiľ o financovaní misijných pracovníkov neuvažovali, ale že vraj začnú. Ak zostane opäť len pri sľuboch, tak sa nečudujte, že už nebudem chodiť na rôzne konferencie, kde sa bude hovoriť o tom, ako si ľudia na vysokých miestach dobre platení z našich daní vraj plnia svoju úlohu pomáhať všetkým, ktorí pracujú na integrácii Rómov do spoločnosti.Zdá sa, že by sa to dalo zmeniť. Skupina poslancov pripravila pripomienku, vďaka ktorej by sa dalo do zákona zapracovať, že okrem sociálnych terénnych pracovníkov bude štát rovnako podporovať pracovníkov v komunitných centrách, ktoré budú mať misijný charakter. Pod článkom je link na túto petíciu. Ak si myslíte, že by štát - teda politici z vašich daní - mal podporovať prácu našich misijných spolupracovníkov, podporte prosím túto petíciu. Ak to neprejde a nebudeme mať spolupracovníkov, budeme naďalej aj sami zo všetkých síl robiť to čo robíme pre lepšiu budúcnosť Slovenska. Ak by sme však mali spolupracovníkov, ktorých by boli zaplatení, urobíme určite viac a na viacerých miestach. O mňa už ani nejde, ja si už nejako poradím aj za pomoci dobrovoľníkov, ide najmä o začínajúcich misionárov, ktorých chvalabohu pribúda, no ktorí sa žiaľ veľmi rýchlo vyčerpajú práve preto, lebo tí, ktorí by im mali pomáhať, im hádžu polená pod nohy. Ak si naozaj myslíte, že naše poslanie má zmysel, tak pomôžte nám pomáhať vám, pomáhať lepšej integrácii Rómov či Cigánov, pomáhať Slovensku.
