Bolo to ešte v roku 1989. Po nástupe do bratislavského seminára list bol jedna z mála možností, ako sa dalo komunikovať s rodinou. Telefón vtedy mali u nás len susedia o niekoľko domov nižšie a na telefonáte sa bolo potrebné dohodnúť aj na vrátnici v seminári, aj u susedov u nás na Orave. A tak sme písali. Najviac listov som vždy napísal na predmete, ktorý sa tuším volal Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia. Mali sme prednášateľa, ktorý si odprednášal svoje a nás nechal robiť si tiež svoje. Niekedy mi bolo ľúto, že tých hodín bolo tak málo, lebo na ostatných hodinách sme sa učili veci potrebné pre život a čas štúdia som považoval za potrebnejšie využiť inak.
Raz došiel za mnou na izbu jeden spolužiak a upozornil ma, aby som si dával pozor na to, čo píšem a komu píšem. Bol starší a pred nástupom do seminára pracoval na jednej z bratislavských pôšt - práve na tej, cez ktorú nám prichádzala do seminára pošta. Vravel o tom, že raz za týždeň, niekedy aj dvakrát, podľa počtu listov, prichádzali do zadnej miestnosti v pošte dvaja páni v dlhých kabátoch a niekoľko hodín strávili listovaním listov. Na dvere si pokojne mohli dať nápis: "Preberáme sa v tovare!" Tým tovarom by určite nemysleli len listy, ale aj nás, pisateľov listov. Pre ŠTBákov sme boli len tovar, ktorý potrebovali "zvládnuť".
Je smutné, že to, čo sme zažívali v čase totality, zažívajú ešte aj dnes, po toľkých rokoch od pádu totality, ľudia, ktorí píšu do parlamentu. Zmenil sa vôbec spôsob nazerania papalášov na nás, obyčajný ľud? Sme pre nich viac ako tovar? Asi nie.
