Mnohí podnikatelia vo svojich podnikoch odborárov vôbec nepotrebujú. V ich firme to majú zariadené tak, že všetci sa usilujú o prosperitu podniku, pretože každému z prosperity niečo kvapne. Majú prehľad o hospodárení podniku, majú prehľad o tom, kedy je na odmeny a kedy nie. Spoločne uvažujú nad tým, či sa im pri takom daňovom zaťažení aké je teraz, oplatí pribrať ďalšieho zamestnanca, či nie. Nepotrebujú sa zapájať do nejakých odborov, pretože sa vedia dohodnúť a hľadajú riešenia, ktoré by boli výhrou pre každého a teda pre všetkých. Sú aj iné nefungujúce podniky, najmä tie, ktoré riadi štát, alebo tie, ktoré tu prišli iba zarobiť na lacnej pracovnej sile. Tam nie je záujem hľadať riešenia typu vyhrám/vyhráš. Tam by odbory mali vzniknúť, aby si zamestnaci cez nich vydobíjali práva, ktoré sú im upierané. Odbory by nemali vzniknúť z nariadenia zhora, ale zo skutočnej potreby. To na svojej stránke uznáva aj KOZSR:"Samotný vznik odborov datujeme do druhej polovice 19. storočia. Vznikli z potreby námezdne pracujúcich mať svoju organizáciu zameranú nie na boj o politickú moc, ale na zlepšenie podmienok práce a predaja svojej pracovnej sily. Súčasne však vznikli aj z poznania, že ako jednotlivci nič nezmôžu pri presadzovaní svojich záujmov voči silnejším zamestnávateľom či štátu. Hoci vznikli za účelom presadzovania záujmov ľudí práce, predovšetkým mzdových, pracovných a sociálnych, od prvopočiatkov svojej existencie vystupovali aj za rozširovanie demokratických práv a slobôd. Vždy pôsobili svojou početnosťou a organizovanosťou. Odborové zväzy združené do Konfederácie uskutočňujú nezávislú odborovú politiku voči štátnym orgánom, orgánom samosprávy obcí, miest a vyšších územných celkov, zamestnávateľom, politickým stranám a hnutiam a ďalším subjektom politického systému." (http://www.kozsr.sk)Myslím si, že neprezradím tajomstvo, ak poviem, že súčasné odbory nevedú nezávislú politiku, sú závislí na jednej politickej strane, v skutočnosti sú jej predvojom. Ich úsilím už nie je boj za práva robotníkov, ale boj za zvýšenie práv odborárov. Chcú platy a predpokladám že minimálna mzda im stačiť nebude. Chcú byť platení zo strany podnikov, a pripomínajú, že v mnohých krajinách to tak aj je. Majú pravdu, no v tých krajinách sú odborári odborníkmi, ktorí sa usilujú zlepšiť celkové postavenie podniku. V severských krajinách sú to väčšinou ľudia v manažérskych pozíciách podniku, ktorí aj cez odborové organizácie získavajú potrebnú spätnú väzbu zo strany zamestnancov. Robia to isté, čo v malých firmách aj na Slovensku funguje úplne bežne, hľadajú riešenia výhodné aj pre zamestnancov aj pre podnik.Ak si odborári na Slovensku myslia, že sú v niektorom podniku potrební, nech do svojich radov získajú niektorého z pracovníkov podniku, nech o potrebnosti takého človeka presvedčia aj vedenie podniku, no nech ho platia zamestnanci podniku. Mne osobne by sa najlepšie pozdával model, že odborár by bol riadnym zamestnancom podniku, ktorý by mal zo zákona nárok na niekoľko dní neplateného voľna zo strany podniku. Za tieto dni, kedy by chodil na rôzne školenia, porady a možno aj štrajky, by mu platili zamestnanci podniku zo svojich odborárskych príspevkov. Tento systém by vyvolával tlaky na to, aby sa odborárska práca stala tým, čím je v severských krajinách, potrebným medzičlánkom medzi zamestnancami a zamestnávateľom. Je úplne samozrejmé, že odborového predáka by nemohol robiť niekto, kto nemá ani šajn o základných pravidlách manažmentu. Ak by to bol schopný človek, určite by aj bez politického nariadenia zhora, časom dostal lepší plat aj zo strany podniku..
