Ako som sa vlastne dostal do Portugalska? V tom čase som bol kaplánom v Ružomberku a túžil som spoznať Európu. Boli sme piati, blázni, ktorí chceli autom prejsť po bočných cestách až do krajiny pri Atlantiku, okúpať sa v mori s vysokými vlnami a navštíviť viaceré pre nás významné miesta. Mali sme ísť piati na veľkom aute a nakoniec sme zostali štyria v mojom Punte nabalenom stanmi, spacákmi, karimatkami a potravinami. Denne sme absolvovali okolo 500 km, čo nebolo v horúcom podnebí v aute bez klímy vôbec jednoduché. Spomínam si, že pre mňa najväčším zážitkom bolo pozorovať, ako sa rozvíja portugalský vidiek. V každom čo i len trochu väčšom mestečku sa budovali nové fabriky. My, na Slovensku sme vtedy iba začali s budovaním demokracie a chvíľku nám to aj vydržalo.Nepoznám dobre históriu Portugalska, čím všetkým prešli, že sa pomerne rýchlo dokázali vymaniť z pazúrov svojej histórie, čím ďalej tým viac si uvedomujem, že socialistické zmýšľanie je v našej krajine zapustené viac ako sme predpokladali v rokoch 1989. To najväčšie zlo, čo u nás socializmus spôsobil je podľa mňa zníženie osobnej zodpovednosti za svoj vlastný život. Boli sme naučení, že o nás rozhodovali tí hore tam v Moskve, Prahe či Bratislave. O ich rozhodnutiach sa nedebatovalo. Novinári si nedovolili písať o ich prešľapoch a oni si užívali z daní občanov a firiem, z ktorých mnohé ktoré fungovali zotrvačnosťou po roku 1948.Zatiaľ ešte stále môžeme písať o tom, čo sa nám nepáči, aj napriek tomu, že už tu boli výrazné snahy umlčať novinárov a presvedčiť ich, aby písali len tak, aby to nepokazilo demagogické pôsobenie populistov. Ministri novej vlády ešte zatiaľ stále kradnú väčšinou verejne, aj keď už bez hanby. Zlé využívanie verejných prostriedkov totiž nič iné ako krádež nie je. Našťastie vždy sa zdvihne vlna kritiky tých, ktorí vedia, že úlohou vlády je pracovať v tých oblastiach služieb, ktoré súkromný sektor nedokáže zvládnuť. Ak sa však u nás začne s podobným znárodňovaním, aké robí istý Hugo, budeme vedieť, že socializmus je nenávratne späť.Prvou lastovičkou je pokus o znárodňovanie súkromných poisťovní. Je to znárodňovanie aj napriek tomu, že by to chceli nazvať ináč. To, že sa štát chce nabaliť na súkromníkoch podobne ako v roku 1948, aby mohol odmeňovať svojich voličov, mi až tak neprekáža ako to, že mnohí ľudia to vnímajú ako niečo, čo je normálne. Je to krádež a krádež nie je nikdy normálna. Štát chce ľuďom zobrať to, na čo nemá právo, a čo mu ľudia nechcú dať. Zatiaľ som poistencom Spoločnej zdravotnej poisťovne. Ak sa vláda rozhodne, že štátni poistenci budú iba v štátnej zdravotnej poisťovni, prepoisťujem sa do súkromnej, najlepšie do nejakej európskej, zahraničnej, v ktorej by som bol poistený aj vtedy, ak by som odišiel z nášho krásneho Slovenska do krajiny, kde sa so socializmom už vysporiadali, prípadne ho nemali, možno do Portugalska...
