Kostolné múry sú v poriadku už skoro vo všetkých farnostiach. To vonkajšie vyzerá tak, ako by malo vyzerať. Investovalo sa do toho veľa času, námahy a v mnohých farnostiach sa začalo spať na vavrínoch, pretože sa zdá, že veriaci ani viac nepotrebujú. Vybudovať kostol však ešte neznamená vybudovať živú farnosť. Na to je potrebné oveľa viac investícií, a tu žiadne stavebné firmy ani nepomôžu, ani neporadia. Osobne si myslím, že nám môžu pomôcť psychológovia. Môžu nám pomôcť pochopiť potreby ľudí, ktorým sa venujeme, dynamiku ich potrieb a najmä to, čo musíme urobiť v prvom rade sami so sebou.Ako prvé, musíme zostúpiť z kantorských prestolov. Nemáme patent na rozum a nikto z nás nemôže pochopiť a spoznať spoza stola, akou cestou sa druhý človek dostane k Bohu. Nie sme pastiermi nad hlúpym ovčím stádom. Sme členovia Božieho ľudu. Ľudu, ktorý kráča cez púšť do zasľúbenej krajiny. Nepoznáme cestu do tejto krajiny. Nemáme mapu. Kúsky tejto mapy Boh postupne vkladá do nášho vnútra. Nepoznáme cestu k Bohu, máme ju spoločne hľadať. Na tejto ceste sa máme navzájom povzbudzovať a učiť sa jeden od druhého, aby sme dokázali zostaviť mapu. Kde sa to dá?Jedine v živom, komunikatívnom spoločenstve. Spoločenstvo nevznikne tak, že je viac ľudí niekde spoločne. Ak dáme niekde na hromadu všetky súčiastky z auta, nie je to auto. Autom sa súčiastky stávajú až vtedy, ake medzi sebou komunikujú a spolupracujú. Každá súčiastka na svojom mieste posúva auto dopredu. Ak by bola Cirkev iba organizáciou, je odsúdená na zánik. Ak sa však stane organizmom, kde bunky medzi sebou komunikujú a spolupracujú, je to niečo živé, čo má nádej na rast a rozvoj a pokiaľ vládze staré odumierajúce bunky nahrádzať novými, aj na veľmi dlhý život.Ak je niečo živé a má to byť efektívne, nemôže to väčšinu svojho života prežiť v stave hibernácie. Presne takto totiž vyzerajú farnosti, kde sa "žije" iba raz za týždeň na niekoľko hodín. Tak ako je to prikázané, a ako je to zvykom. V rozvíjajúcom sa živom organizme sa vždy udeje niečo, čo nie je zvykom. Najmä v období dospievania telo kypí životom. Sú obce, kde žijú väčšinou starší ľudia a tam "kypenie" životom chýbať nemusí. Kde sú mladí, tam to bez kypenia nejde.Mladí sa chcú stretávať v priateľskej atmosfére, debatovať, komunikovať si hodnoty, nielen cez net, mobil, alebo cez iné vylepšenia dymových signálov. Mladý človek potrebuje partiu, spoločenstvo, kde sa dobre cíti. Túto partiu si nájde vždy, vnáša do nej svoje hodnoty a formuje si charakter hodnotami, ktoré tam vládnu. Mladí sa chcú a potrebujú stretávať aj so staršími, ktorí majú pre nich pochopenie a trpezlivosť s ich živosťou a nestálosťou a ktorí od nich dokážu čerpať ich entuziazmus a životnú odvahu.Zatiaľ to všetko vyzerá iba ako teória. Poznám to však aj z praxe. Keď som prišiel do Toporca za správcu farnosti, našiel som tam malý prázdny kostol a veľkú prázdnu faru. Začali sme rozbiehať aktivity nielen pre starších, ale aj pre mladých. Pivnica fary sa zmenila na miesto, kde mladí mohli tráviť svoj voľný čas. Mohli len tak podebatovať, dať si kávu, čaj, zahrať si biliard, stolný futbal. Mohli sa zapojiť do nejakého krúžku, zájsť si do knižnice, alebo ísť na internet. Nezáleží pri akej aktivite to bolo, v prvom rade im záležalo na tom, aby sa stretli. Robieval som pre nich aj diskotéky. Vždy sa usilujem mať rád to, čo majú radi oni a oni si obľúbia to, čo mám rád ja. Mal som pre nich čas, prijatie, pochopenie, dal som im právo na chybu a právo na ďalšiu šancu.Nielen fara, ale aj kostol sa začal napĺňať mladými ľuďmi. Začali do bohoslužieb vnášať svoje dary, svoj temperament, svoju mladosť a omše boli už aj ich omšami. Spoločne sme hľadali spôsoby, ktoré by nás privádzali bližšie k Bohu. V nedeľu sme sa už nemohli pomestiť na dvoch omšiach, museli sme dať tretiu. Do kostola pribudli lavičky pre deti a bývali vždy preplnené a to aj napriek tomu, že miništranti - bolo ich okolo 80 - si našli miesto vpredu okolo oltára. Viera nemôže byť mŕtva, je možné ju zaspatými prejavmi uspať, no je možné živosťou ju prebrať k životu.Cirkev nikdy neponúkne toľko možností na zábavu, ako tí, ktorí zo zábavy žijú. Synovia sveta budú vždy vynaliezavejší ako synovia svetla na poli zábavy. Mladí ľudia však nehľadajú iba konzum, zábavu. Hľadajú hodnoty, hľadajú živé spoločenstvo, ktorého by mohli byť súčasťou a kde by živo prežívali svoju vieru. Hľadajú Boha, lebo sú kritickí voči každej pozlátke, ktorá by chcela nahradiť zlato. Veľmi dobre vedia, že ich srdce je nespokojné dovtedy, kým nespočinie v Bohu. Dúfam, že Boh mi dá silu, aby som vždy odolal pokušeniu ponúkať im vlastný kabát viery. Nechcem im núkať vlastnú cestu viery, chcem spolu s nimi obajviť tú ich cestu spolu s tým, ktorý povedal: "Ja som Cesta, Pravda a Život..."
