Biblia uvádza na viacerých miestach príklady vďačných ľudí. Jedným z nich bol Náman zo Sýrie. Po uzdravení z malomocenstva chce nielen poďakovať, ale chce aj zaplatiť tomu, kto mu sprostredkoval uzdravenie. Prorok Elizeus však nechce prijať ani zlatku. Vie, že Boh Námana uzdravil cez neho, no vie, že ho uzdravil Boh a jemu patrí vďačnosť. Náman preto berie do svojej krajiny zem z krajiny Izraelovho Boha pretože podľa vtedajších zvykov sa verilo, že Boh je Bohom nejakej krajiny, aby sa mu mohol aj doma klaňať na jeho pôde. Nestačilo mu iba strohé poďakovanie, vedel, že sa musí nejako revanšovať.Keď debatujem s ľuďmi o tom, či sa modlievajú pravidelne, väčšinou priznajú, že si na Boha spomenú hlavne vtedy, ak niečo potrebujú. Potom, keď je potrebné poďakovať, si už na Boha veľmi nespomenú. Sme takí. Je nám bližšia nevďačnosť ako vďačnosť. Evanjeliový príbeh o tom, ako sa z desiatich malomocných príde za uzdravenie poďakovať Ježišovi iba jeden, nás dobre vystihuje. Tento príbeh hovorí o tom, že ak chceme byť vďační, stojí nás to úsilie, hovorí o tom, že k ľuďom sa často správame ako k automatom. Automatu na kávu nezvykneme poďakovať, pretože urobil to, čo musel a urobí to vždy rovnako. Človek do všetkého čo robí, vkladá svoje srdce.Raz som v reštaurácii nedal tringelt. Obsluhujúci čašník robil všetko iné, len nie to, čo mal. Pizzu nám doniesol neskoro, inú akú sme mali objednanú, a zakaždým, keď sme si chceli niečo doobjednať, museli sme ísť po neho. Správal sa k nám ako pokazený automat, do ktorého by človek najradšej kopol, pretože mu zožerie peniaze, a nedá mu to, čo si objednal. Na druhej strane, raz som sa do tej istej reštaurácie vrátil, aby som ešte raz poďakoval, a aby som dal zvýšený tringelt čašníčke, ktorá svoju službu konala nádherne ľudsky. Keď som platil, sumu som zaokrúhlil len tak "zfleku", a až po vyjdení z pizzérie som si uvedomil, že to bolo málo. Vrátil som sa, lebo som si vedel, že by som zostal dlžný. Keď čašníčka odmietala tringelt so slovami, že ona za svoju prácu dostáva plat, nechal som jej ho na pulte a poznamenal som, že to predsa nebolo za prácu, ale za ochotu a pekný prístup, za to, čo ako človek urobila navyše.Mnohí pre nás robia navyše. Nemôžeme brať automaticky dary, ktoré sme dostali od Boha, pretože sme ich dostali s láskou, a je prirodzené, ak prejavom našej vďačnosti bude to, že sa o ne podelíme s tými, ktorí ich dostali menej. Nemôžeme brať automaticky ani starostlivosť našich rodičov o nás, a nevybavíme to jednoduchým: "Ďakujem". Takto poďakovať sme sa naučili už ako maličkí. Ako dospelí by sme mali pokročiť a svoju vďačnosť prejavovať dospelo, zodpovedne, s revanšom. Ak by sme si splnili iba svoje povinnosti, boli by sme iba neužitoční sluhovia, ktorí urobili len to, čo boli povinní urobiť. Hovorí sa, že ak o niekom povieme, že je nevďačný, už nič horšie o ňom nemôžeme povedať...
