Jeho pohľad na Dubčeka bol typicky robotnícky. Pred Dubčekom, tvrdil, boli takéto rožky - urobil posunok, ako keď sa rybár chváli s malou rybou, a takéto lopaty - roztiahol dlane do šírky poriadnej "šufle" na odhadzovanie snehu. Dubček to zmenil. Boli takéto lopaty - opäť posunok neúspešného rybára, a takéto rožky - a jeho dlane sa roztiahli do šírky šufle...Je to v podstate o tom, že o každej osobnosti našich dejín, ktorá bola ochotná vystúpiť z radu a verejne vyhlásiť to, čo si myslela väčšina, začnú kolovať pravdivé aj nepravdivé chýry. Môžme sa dohadovať o tom, či sa veľkou osobnosťou stal preto, že sa viac ukazoval v médiách a zapôsobil dojmom srdečného politika popri ostatných zamračencoch, ako tvrdia zlé jazyky, alebo to bolo preto, že nahlas medziriadkovo nazval vtedajší socialzmus neľudským. Je to úplne jedno.Dôležité je to, že bol ochotný vystúpiť z radu. Dostal sa na dôležitejšiu funkciu ako ostatní "rebeli" a nechcel si nechať zalomiť chrbtovú kosť. Dnes už vieme, že to bolo nemožné, lebo argumentom pravdy bol v tom čase jeden tank a on mal v rukách tých platných argumentov primálo. O tom, čo je pravda, sa rozhodovalo v Moskve. Je pravdou, že to bol človek s chybami a nepostavil sa s odhalenou hruďou pred sovietsky tank. V každom prípade by sme však nemali dovoliť, aby po jeho pamiatke šliapali tí, ktorí v tom čase nedokázali urobiť viac ako on.Nezastavil spojenecké vojská, neburcoval ľudí proti presile. "Iba" dal vtedy mnohým ľuďom nádej. Nádej na slušnosť, nádej na zmenu. Osobne si myslím, že to nebolo málo. Bolo to to podstatné a práve to z neho urobilo národného hrdinu. Nie iba hrdinu, ktorý zmenšil lopaty a zväčšil rožky. Hrdinu, ktorý nám pripomenul, že napriek všetkému je dôležité, aby sme zostali ľuďmi. Aby nám nebolo jedno, že medzi ľuďmi je málo človekov...
