Predtým, ako tam odišiel, uchádzal sa o mnohé miesta, no tu, na Slovensku vtedy nenašiel podnik, ktorý by dokázal využiť jeho potenciál. Väčšina podnikov v tom čase totiž nevyberala svojich budúcich zamestnancov na základe schopností, ale na základe známostí. Tam, ako uznáte, psychológ ako medzičlánok nie je žiadúci. Mohol by nahlas povedať to, čo zamestnanci pocítia na vlastnej koži o trochu neskôr. Že ten nový vedúci - šéfov známy, na funkciu nemá. Že ju nezvládol, ale že funkcia zvládla jeho.Nuž teda sa slovenský psychológ vybral do Rakúska, kde síce nepracuje vo svojom obore, no dokáže zabezpečiť rodinu. Tri týždne je v zahraničí a tri týždne so svojou rodinou. Po príchode do Rakúska zistil, že sa zapojil do radov veľkého množstva opatrovateľov starších ľudí, ktorí do Rakúska prichádzajú väčšinou z chudobnejších krajín. Rozprával mi o tom, že sa jedná o obrovský počet ľudí, a že je do toho zapojených množstvo agentúr. Dôchodcovia tam totiž majú dosť veľký dôchodok na to, aby si dokázali zaplatiť ošetrovateľa, a ešte si na naše pomery nadpriemerne žiť. Je úplne samozrejmé, že rakúske opatrovateľské služby nie sú také úslužné a najmä také lacné, ako lacná zahraničná sila.Takýmto spôsobom sa tam živí veľký počet slovenských vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Naša krajina ich nedokáže zamestnať, lebo prekročili jej tieň, ktorý sa v poslednej dobe pre nich aj tak skracuje. Potrebujú sa postaviť na nohy, a mnohí z nich si neskôr v zahraničí nájdu aj inú prácu. Mladých ľudí tam potrebujú, lebo spoločnosť starne, no je dosť ekonomicky silná na to, aby si dokázala zaplatiť potrebné služby. U nás, na Slovensku zas na oplátku mnohé podniky už vyjadrujú svoje obavy, že začína byť nedostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí by mali záujem pracovať v slovenskom priemysle...
