Hneď na začiatku chcem povedať, že sa do problematiky IRA vyznám iba ako asi priemerný občan, ktorý občas zachytí nejaké správy z médií. Z toho, čo som sporadicky zachytil ma najviac zaujalo to, že aj keď IRA robila mnohé bombové útoky, vo väčšine prípadov išlo o útoky na budovy a nie na ľudí. Ak zomrelo pri ich útoku viac ľudí, väčšinou to bola nešťastná náhoda.Sú to teroristi trošku z iného súdka ako tí islamskí v Londýne. Írom tiež záležalo na tom, aby sa ich útoky dostali do médií, nemuseli to však byť svetové médiá, v prvom rade to malo zaujať domácu scénu, kde hlavným posolstvom bolo: "Bojujeme za správnu vec, politicky to však nejde, preto to musíme riešiť takto neštandardne."Počas rokov bojov zahynulo aj veľa nevinných ľudí. Netypická armáda v podstate partizánskym spôsobom boja zabila aj veľa civilistov. Preto aj názory na IRA sa v ich krajinách rozchádzali. Jedni ich považovali za bojovníkov v osobodzujúcom boji a iní za teroristov.Po útokoch v Londýne pribudlo hlasov aj proti IRA. Myslím, že aj oni sami pochopili nezmyselnosť teroru. Prečo by sme sa mali navzájom zabíjať, keď sa dá rokovať aj za stolom. Prečo by sme sa radšej nemali spojiť proti nášmu spoločnému nepriateľovi, ktorý chce zničiť to, čo my považujeme za základné výdobytky našej kultúry.Neviem, či to bolo spôsobené únavou z dlhoročných bojov, alebo strachom pred islamskými teroristami. V každom prípade vždy sa poteším, keď sa namiesto zbraní začína používať mozog. A je mi ľúto, že som sa o tom z médií nedozvedel viac. Predpokladám, že na fóre blogu sa určite nájdu ľudia, ktorí v diskusii k článku povedia oveľa viac ako ja o tomto probléme. Ja nie som politológ. Som obyčajný človek, ktorý má radosť z toho, ak ľudia namiesto zbraní použijú šedú mozgovú kôru.
