
Nemohol začať, pretože žiaľ mu zvieral hrdlo. Nesúvislé slová, nedokončené myšlienky, ale vychádzajúce z úprimného srdca. Ľuďom, medzi ktorých som si sadol sa to zdalo smiešne a posmievali sa mu. Napadlo mi, či toto je očistec. Vidieť, ako niekto ubližuje človeku, ktorý je môj skutočný priateľ. Uvedomil som si, že som si toto utrpenie zaslúžil, že boli v mojom živote aj zlé skutky a nezvládnuté slabosti. Našťastie ho nenechali pokračovať, aby sa trápil. Vystriedal ho niekto druhý, koho som ani nepoznal, no rečnil vcelku pekne, no nevedel som o čom. Také frázy na upokojenie situácie.Po ňom si vzal slovo iný rečník, ktorý sa tváril ako môj priateľ, ale vedel som, že ním naozaj nie je. Vždy ma chcel mať podľa svojej predstavy. Ani jeho reč nebola o mne, skôr o jeho očakávaniach voči mne. Červený v tvári rečnil o niektorých mojich "vedeckých úspechoch", ktorých mohlo byť oveľa viac, keby som ho bol poslúchol, a keby som v živote napísal viac vedeckých diel. Jeho reč bol skutočný očistec. Napriek všetkému som sa zabával na jeho rečnení. Vedel som veľmi dobre, že v tej chvíli ma trápi len to, či som v živote urobil viac dobra ako zla. Vedel som, čo sú skutočné úspechy v živote človeka a tešilo ma, že v tej chvíli cítim, že dobra, ktoré som urobil, bolo viac. Naozaj fajn pocit.Potešila ma ešte jedna vec. Taká maličkosť. Všimol som si, že rečník je starší v tvári. Znamená to, že tento môj pohreb bude až o niekoľko rokov? Znamená to, že toto všetko je len o budúcnosti, a ja si v úplnej pohode (mal som oblečené tepláky a vôbec mi to medzi ľuďmi v oblekoch neprekážalo, mŕtveho len tak hocičo nerohodí:-) môžem zažiť, čo ma ešte len čaká? Taký obyčajný pocit, že je ešte čas v živote urobiť viac dobra a možno zvládnuť viac chýb, kým príde deň zúčtovania. Úľava, že je ešte čas nestať sa karikatúrou človeka s červenou tvárou, ktorá rečnila o tom čo svet považuje za úspech a pritom sú to len úporne snahy vyniknúť nad ostatnými. Fajn pocit vedieť, že človek má ešte kus života pred sebou.Rečníci sa striedali, a ja som uvažoval o tom, čo by som na tomto fóre povedal ja, keby som tam mohol vystúpiť, čo by som povedal ľuďom, ktorí sa zišli na mojom pohrebe. Brat, ktorý sedel vedľa mňa ma povzbudil, aby som aj ja vystúpil dopredu a niečo povedal. Tak som si začal v duchu pripravovať reč. Nechcel som povedať ani jednu výčitku tým, ktorí tam rečnili. Vedel som, že oni veci uvidia ináč na ich vlastnom pohrebe. Chcel som len poďakovať tým, ktorým som to nestihol povedať dostatočne dôrazne, kým som žil. Vedel som, že to bude dlhý príhovor, lebo tých ľudí bolo v mojom živote naozaj veľa. Pred týmto dlhým príhovorom ma ešte pred budíkom zobudili zvony dnes ráno o šiestej. Dostal som ešte možnosť stihnúť túto ďakovnú reč ako živý. Ďakujem vám rodičia, súrodenci a priatelia. Budem sa snažiť využiť čas, ktorý ešte mám, aby moja pohrebná reč, keď na ňu príde čas, bola kratšia... :-)