Opisuje ľudí a ich osudy aj s ich chybami a nedostatkami. Opisuje ich ako takých, ktorí z obyčajného strachu zaprú svojho Majstra, a on ich aj napriek tomu urobí skalou o ktorú sa druhí môžu oprieť. Opisuje prorokov a kráľov, ktorí namiesto príkladu pre svojich nasledovníkov, sa na určitý čas stávajú kameňom úrazu a skalou pohoršenia. Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka, len v Pánovi je potrebné mať svoju oporu.Uvedomujem si mnohé očakávania, ktoré majú voči mne mnohí diskutéri a uvedomujem si, že veľkú časť týchto očakávaní nedokážem naplniť. Mohol by som sa pasovať do pozície človeka, o ktorého sa budú môcť oprieť vždy a stále, no nebolo by to z mojej strany čestné. Viem veľmi dobre, že mnohé očakávania nikdy nesplním. Viem veľmi dobre, že nedokážem byť taký, aby so mnou boli spokojní aj konzervatívci, aj progresivisti. Viem veľmi dobre, že nesplním očakávania pravičiarov ani ľavičiarov. Necítim, že by som mal napĺňať očakávania nejakých záujmových skupín. Nad tým všetkým mi totiž zaznieva jedno, že Boha treba poslúchať viac ako ľudí.Viem, že nie je jednoduché sa vyrovnať s takouto dilemou bez toho, aby sa človek vyčlenil či už z jedného, alebo z druhého tábora. V skutočnosti by vlastne človek nemal naplno ľudsky povedané stáť ani v jednom. Aj boj naplno za, aj boj naplno proti totiž človeka robí neslobodným. Pri boji naplno totiž chce človek svojho protivníka zatlačiť do kúta, už to nie je iba obranná pozícia ochrany určitých princípov. Táto pozícia nepostaviť sa naplno, za, či proti, sa všeobecne zvykne nazývať zbabelosťou. Vládne totiž presvedčenie, že iba tlak jedným smerom môže vyvážiť protitlak opačným smerom, a tak vraj vznikne žiadaná rovnováha.Takáto rovnováha sa získava stratou mnohých síl. Je to rovnováha výsledníc síl a nie rovnováha zotrvania v pokoji. Túto rovnováhu zotrvania v pokoji dosiahne iba človek, ktorý je v pokoji ponorený úplne. Viem, že málokomu z nás sa to podarí, to však neznamená, že o rovnováhe nemôžeme snívať, neznamená to, že o túto rovnováhu sa nemáme usilovať, aj vymanením sa z tlaku záujmových skupín. Je to o nelietaní v kŕdli, je to o sile ukázať slabosť, je to o sile neusilovať sa tlačiť vagón na koľajniciach ani vpravo ani vľavo, pretože to aj tak nemá zmysel. Nie je to indiferentizmus, je to pokojné zotrvanie v stave toho, čo človek považuje za Božiu rovnováhu.Vtedy už je jedno, či človek vyzerá slabo, alebo silno, je jedno, či človek vyzerá ako osobnosť, alebo ako človek plný slabostí, či zlyhaní. Ide iba o to, ako sa cez neho prejavuje Božia sila, sila, ktorá sa najlepšie prejavuje v slabosti. Neviem, či sa dokážeme prepracovať na taký stupeň slobody, no je pekné o tom uvažovať. Človek zrejme musí byť veľmi silný, aby uniesol takúto mieru slobody. Slobody od všetkého a zároveň slobody pre všetkých. Slobody byť silný, aj slobody byť slabý, slobody byť sám sebou pred Bohom aj pred ľuďmi. Boh od nás nevyžaduje viac, než na čo máme. Paradoxom je to, že ak prijmeme takýto postoj, zvykne cez nás urobiť viac, než na čo máme...
