Lisabonská zmluva je dlhé roky pripravovaný dokument, ktorého cieľom je aproximovať právo členských štátov Európskej únie tak, aby to, čo je dovolené v jednej krajine, bolo dovolené aj v druhej. Nerodila sa ľahko, lebo to, čo sa v jednej považuje za normálne, sa v inej môže ešte dosť dlho považovať za nebezpečný úlet, ktorý dáva "na fraka" dlhé roky uznávaným tradičným hodnotám. Podľa všetkého sa zdá, že tu najviac zatlačili práve tie záujmové skupiny, ktoré chcú, aby bolo dovolené skoro všetko, čo určité malé skupiny považujú za svoje práva. Využívajú aj tlak verejnej mienky, ktorá považuje toleranciu za veľkú hodnotu, a to aj v takom prípade, keď vlastne verejnosť ani celkom dobre nerozumie, čo to vlastne toleruje.Náš pripravovaný tlačový zákon je pravdepodobne z iného súdka, než sa zvyknú tlačiť v Európskej únii, a skôr by sa hodil do súdka v krajinách kde ešte stále vládne jedna strana a jedna vláda. Vo väčšine európskych krajín sa už zmierili s tým, že cenzúrovať média sa už dnes nepatrí. Informácia je považovaná za tovar, a ak niekto nie je pre médiá zaujímavý, pretože nemá čo povedať a napriek tomu chce, musí si zaplatiť za zverejnenie informácií. V totalitných krajinách to politici riešia jednoduchšie. Vymenujú si svojich ľudí do verejnoprávnych médií, a do diskusných relácií chodia debatovať iba sami so sebou. Hovoria ľuďom to, čo chcú, a médiá sú povinné zraziť päty a chrliť aj to, s čím vnútorne nesúhlasia.Myslím, že naši páni by si už konečne mali uvedomiť, že páni z takých organizácií ako je OBSE, nečerpajú informácie o našom pripravovanom tlačovom zákone iba z médií. V takýchto organizáciách sa k informáciám pristupuje veľmi zodpovedne. Ak teda zdvihli varovný prst, a chcú aby ich predstaviteľ pre slobodu médií vypracoval oficiálny právny posudok, nerobia to preto, že si prečítali nejaký článok v nejakých "protivládnych" novinách, alebo na blogu nejakého pisálka. Ľudia v takýchto organizáciách majú oveľa širší pohľad na slobodu, než sa zvykne nosiť v postkomunistických krajinách. Vedia veľmi dobre, že sloboda jedného človeka končí tam, kde začína sloboda druhého...A tým, ktorí nedokážu prekonať túžbu niečo nasilu niekde tlačiť, odkazujem, aby si v nejakom hypermarkete kúpili čerstvú kapustu, a natlačili si svoj vlastný súdok kapusty. Takto môžete úplne slobodne spôsobovať útlak, a pokiaľ to budete robiť vo vlastnej pivnici, nikoho tým o slobodu nepripravíte. :-)
