1.2 Kňaz je povolaný žiť v spoločenstveJežiš pred svojím odchodom naspäť k Otcovi dáva prvotnej Cirkvi jasný misijný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Apoštoli chodia po celom svete ohlasujú Evanjelium a zakladajú cirkevné obce, v ktorých ľudia žijú v spoločenstvách, ktoré sa usilujú o vzájomnú lásku. Najmä v dnešnej dobe individualizmu, kedy sa ozývajú hlasy, že človek sa môže dostať k Bohu aj mimo spoločenstva nejakej cirkvi, je potrebné si uvedomiť, že apoštoli si neotvárali súkromné školy, v ktorých by učili ľudí, ako v samote prísť k Bohu, ale zakladali spoločenstvá, a sami žili najmä v spoločenstvách ohlasovateľov evanjelia. Najmä v období prenasledovania a očakávania skorého príchodu Krista sa jednalo o komunity s menším počtom veriacich, v ktorých vládli hlboké medziľudské vzťahy. Po Milánskom edikte v roku 313 Cirkev získava slobodu a začínajú vznikať väčšie komunity veriacich, aj väčšie komunity ohlasovateľov. Tie sa tvorili najskôr v okolí väčších miest. Cirkev sa združovala okolo biskupa, ktorý poveroval kňazov spravovaním aj odľahlejších oblastí. Časom sa ukázalo výhodnejšie aby kňazi odišli priamo do novozaložených farností. Najmä na misijných územiach vznikali niekedy aj odľahlé farnosti, kde kňazi nemali možnosť častejšie sa stretnúť a komunikovať v spoločenstve s ostatnými kňazmi. Často sa stávalo, že práve kňazi z takýchto oblastí vstúpili do nejakého rehoľného spoločenstva, kde okrem pastoračného rozmeru mohli zažiť hlbší komunitárny rozmer.Pri vyššom počte farností sa hľadal spôsob ich rozdelenia do menších pastoračných celkov, v ktorých by sa kňazi navzájom mohli poznať, pravidelne sa stretávať a vytvárať spoločenstvo. Veľmi výhodné sa ukázalo delenie na menšie celky. Na Slovensku sa zvykli farnosti deliť na dekanáty, kde názov dekanát bol odvodený od „deka“, teda desať. Obvykle sa jednalo o zhruba desať farností, ktoré boli pod správou dekana. Pri raste počtu farností v pôvodných dekanátoch, hlavne vtedy, ak počet farností prekročil dvadsať, sa tieto niekedy zvykli deliť na subdekanáty. Model delenia na takéto pastoračne menšie celky, sa ukázal ako veľmi vhodný k tomu, aby práve kňazi v jednotlivých dekanátoch, alebo subdekanátoch vytvárali živé kňazské spoločenstvá. Koncilové dokumenty pripomínajú, že je to úloha vyplývajúca z ich povolania: „Vzhľadom na spoločné svätenie a poslanie, všetkých kňazov navzájom spája dôverné bratstvo, ktoré sa má spontánne a ochotne prejavovať vzájomnou pomocou duchovnou i materiálnou, pastorálnou i personálnou, na schôdzkach, ako aj v spoločnom nažívaní, spolupráci a vospolnej láske.“ Prežívanie bratských vzťahov s kňazmi ako aj s laikmi môžu rásť v „hlbokej ľudskosti“. „Udržovaním priateľských a bratských stykov medzi sebou a s ostatnými ľuďmi majú kňazi možnosť naučiť sa vážiť si ľudské hodnoty a ceniť si stvorené dobrá ako dary Božie. Hoci žijú uprostred sveta, nech sú si vždy vedomí, že podľa slov nášho Pána a Majstra, nie sú z tohto sveta.“ Prežívanie ducha spoločenstva aj medzi kňazmi aj medzi veriacimi je veľmi dôležité. veľmi pekne to vyjadril pápež Ján Pavol II v encyklike Novo millennio ineunte: „Pred plánovaním konkrétnych iniciatív treba podporiť spiritualitu spoločenstva a umožniť jej, aby sa ukázala ako výchovný princíp všade tam, kde sa formuje človek a kresťan, kde sa vychovávajú služobníci oltára, zasvätení, pastorační pracovníci, a kde sa budujú rodiny a spoločenstvá. Spiritualita spoločenstva, to je predovšetkým zameranie pohľadu srdca na tajomstvo trojjediného Boha, ktorý v nás prebýva a ktorého svetlo treba vnímať aj na tvári bratov a sestier vedľa nás.Spiritualita spoločenstva znamená okrem toho schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela - Cirkvi, čiže ako "niekoho, kto patrí ku mne", aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ktorý ho priamo prijal, ale aj ako "dar pre mňa".Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi "urobiť miesto", niesť si vzájomne bremená (Gal 6,2) a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, karierizmus, nedôveru a žiarlivosť. Nerobme si nijaké ilúzie: bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu.“(dokončenie témy nabudúce)
