Najťažšie to mal v období totality, v rokoch 1972 až 1989, kedy aj kňazom bolo zakázané preniesť si zo zahraničia nejakú literatúru. Veľa informácií pre svoje exhortácie vďaka svojmu vynikajúcemu vzdelaniu, dokázal načerpať z maďarského kresťanského mesačníka Vigília a tiež z francúzskeho teologického periodika Revue d´ascétique. Veľmi pozorne sledoval aj vysielanie Vatikánskeho rozhlasu v rôznych svetových jazykoch, nakoľko slovenské vysielanie bolo často rušené. Informácie, ktoré získaval veľmi tvorivo, vždy prediskutoval s viacerými laikmi a konzultoval ich s mnohými, aj veľmi mladými kňazmi.Pôvodný význam slova „rekolekcie“ je pravidelné stretnutie tých, ktorí absolvovali duchovné cvičenia. Cieľom týchto stretnutí je opätovné prehĺbenie témy, ktorú absolvovali účastníci duchovných cvičení. Pravidelné duchovné stretnutia kňazov síce u nás prevzali tento názov, no v skutočnosti sú v prvom rade miestom, ktorého úlohou je zveľadiť duchovný a intelektuálny život kňazov. Náplň rekolekcií sa zvykne väčšinou určovať na diecéznych synodách. Aj v Košickej arcidiecéze boli téme rekolekcií v Dekréte o spiritualite a formácii kňazského povolania venované dve kapitoly.O rekolekciách je tam uvedené: „Súčasťou permanentnej formácie sú dekanátne rekolekcie. Ich organizovanie a upovedomenie kňazov dekanátu o ich konaní je úlohou dekana. Rekolekcie sú dňom bratskej jednoty, preto sú kňazi aktívne pôsobiaci v pastorácii povinní sa ich zúčastňovať. Dôvody prípadnej neúčasti oznámi kňaz svojmu dekanovi. Program kňazských rekolekcií tvorí: duchovná časť (liturgia hodín, rozjímanie, slávenie Eucharistie, príp. adorácia), doktrinálna formácia, výmena pastoračných skúseností so snahou riešiť aktuálne problémy a diskusia v bratskom spoločenstve. Mal som možnosť zúčastniť sa dekanátnych rekolekcií vo viacerých dekanátoch tak v spišskej diecéze ako aj v košickej arcidiecéze. Mal som možnosť pôsobiť vo viacerých dekanátoch a zo skúseností môžem povedať, že na úspešnom priebehu rekolekcií sa výraznou mierou podieľala veľkosť dekanátov, do ktorých som patril. V prípade väčších dekanátoch som síce zažil pocit jednoty, no nebolo tam dostatok priestoru na vzájomnú komunikáciu. Cítil som sa tam ako pasívny prijímateľ, ako školák, ktorého úlohou je vypočuť si nejakú látku. Vôbec som nemal na takýchto rekolekciách pocit, že biskup prišiel počúvať kňazov ako svojich pomocníkov a poradcov. K slovu sa dostávali obvykle iba starší a skúsenejší kňazi, ktorí majú bližšie k čnosti opatrnosti, a tí mladší, ktorí zvyknú mať bližšie k čnosti odvahy, sa k slovu už obvykle nedostali.Niekedy aj napriek tomu, že niekedy mali s témou, o ktorej sme rozprávali veľmi zaujímavé podnety, ktorými mohli obohatiť ostatných zúčastnených. máločo dokáže obohatiť tak ako príklad človeka, ktorý svoj život žije s Kristom. „Namiesto filozofmi ponúkaných abstraktných pravidiel „rozumného jednania“ nás kresťanstvo učí konkrétnym formám nasledovania Krista. Cez všetky storočia bolo toto pre nespočetné množstvo kresťanov veľkým motívom na ceste k čnosti a svätosti.“ Po rozdelení veľkého košického dekanátu na viaceré dekanáty sa rekolekcie výrazne zlepšili vo všetkých oblastiach. Zväčšil sa priestor na komunikáciu pre všetkých zúčastnených a viacerí z nich naše kňazské spoločenstvo obohatili nielen o postrehy aktuálnych problémov, ale aj mnohými pastoračnými skúsenosťami, zaujímavými pohľadmi na náuku viery ako aj na duchovný život. Aj samotní biskupi, ktorí sa v našom dekanáte zvyknú pravidelne striedať nám už viackrát naznačili, že aj oni sami odchádzajú z našich rekolekcií obohatení, pretože do diskusií sa zapájajú všetci kňazi prítomní na rekolekciách.Kňazské rekolekcie nie sú len dňami kňazskej jednoty. Sú to dni prehĺbenia duchovného života a prehĺbenia vedomostí potrebných pre efektívne spravovanie zverených farností. Teda sú prínosom pre všetkých, medzi ktorými kňazi vykonávajú svoju duchovnú službu. Ak sú vedené v duchu dialógu a hľadania čo najefektívnejších pastoračných modelov, sú obohatením nielen pre prítomného biskupa, ale pre celú diecézu, ktorej členovia si uvedomujú svoje poslanie. Pri uplatňovaní princípu subsidiárnosti sa stávajú miestom, kde rastie spoluzodpovednosť za cirkev, ktorej sú členmi laici, kňazi aj biskupi.A aj napriek tomu, že každý pre dobro celku vykonáva inú úlohu, všetkým rovnako záleží na spoločnom dobre nielen všetkých členov Katolíckej cirkvi aj všetkých členov ľudskej rodiny. Nikdy by sme nemali zabúdať na to, že Boh nás stvoril na svoj obraz, že všetci sme jeho deti, a sme povolaní k tomu, aby sme vytvárali spoločenstvá, kde vládne láska, spoluzodpovednosť a obetavosť.
