Sú ľudia, ktorí nás chcú dotlačiť k falošnému ekumenizmu, k postoju, kedy naše náboženstvo budeme považovať za jedno z mnohých, k postoju, ktorý kresťanstvo okreše na filozofický smer, súbor poučiek a náuk, ktorý je všeobecne považovaný za prijateľný pre pozitívny rozvoj spoločnosti. Títo ľudia od nás chcú, aby sme Ježiša postavili na rovnakú úroveň s ostatnými mysliteľmi a prorokmi tohto sveta. Kto sa považuje za skutočného kresťana, nemôže súhlasiť s takými tendenciami. Pre skutočného kresťana je Ježiš Kristus oveľa viac ako len nejaký mysliteľ. Pre skutočného kresťana je Kráľom neba a zeme, pre skutočného kresťana je Ježiš Kristus jeho Bohom.Nie preto je Bohom, že by sme si ho zbožstvili, ale preto, že on je skutočne Mesiášom celého vesmíru. Ak sme skutoční kresťania, veríme v jeho jedinečnosť, sme presvedčení o tom, jedine jeho učenie obsahuje celú a úplnú pravdu o tom, kto sme a kam smerujeme. Je vládcom nad kráľmi zeme, a rozšírenie jeho kráľovstva na celú zem by priniesli svetu pokoj. Sme povolaní k tomu, aby sme s jeho učením oboznamovali všetkých ľudí, sme poslaní, aby sme si to, čo učí, nenechávali iba pre seba. Teda postoj menejcennosti by mal vystriedať postoj hrdosti na to, že sme povolaní ohlasovať evanjelium všetkému stvoreniu. Na tomto sa v priebehu vekov nič nezmení.Ak kresťania pri ohlasovaní zlyhali, bolo to spôsobené tým, že nepochopili, aká má byť podstata ohlasovania. Naozaj sme poslaní ohlasovať všetkým, no spôsob musí byť taký, akým ohlasoval Ježiš. On kade chodil, dobre robil. To, že sme boli pozvaní poznávať plnú pravdu, nás neoprávňuje k tomu, aby sme sa stavali do úlohy mentorov ľudstva. Naše ohlasovanie musí rešpektovať slobodnú vôľu druhých ľudí, ktorí sú v stave hľadania a musí byť vykonávané viac skutkami, ako slovami, musí byť svedectvom a nie poučovaním. Nie sme povolaní k tomu, aby každý z nás bol ako Kristus, všetci spolu máme byť ako on, preto sú niektorí, ktorí ohlasujú, niektorí, ktorí vyučujú, iní krstia a iní vyháňajú zlých duchov.Musíme si brániť právo byť hrdí na svoju vieru, na svoje náboženské presvedčenie a musíme brániť toto právo aj pre ostatné vierovyznania. Vnímanie jedinečnosti našej viery by nás malo viesť k tomu, aby sme takéto vnímanie jedinečnosti rešpektovali aj u druhých. Nemusíme súhlasiť s ich názorom, ale musíme bojovať za to, aby svoj názor mohli vyjadriť rovnako slobodne ako my. Skutočný medzináboženský dialóg nie je o vyhadzovaní si chýb ľudí, ktorí či už na jednej, alebo na druhej strane, svoju vieru používali aby ako pláštik na prekrytie iných záujmov. My kresťania sme povolaní k tomu, aby sme kraľovali nad svetom, ale tak ako Kristus.On nezvolával oheň z neba na tých, ktorí neprijali jeho radostnú zvesť. Nekázal nadávať na tých, ktorí neprijali jeho ohlasovateľov. Mali si jednoducho iba otriasť prach z nôh a ísť k tým, ktorí budú ochotní počúvať. Vedel, že nemalo zmysel púšťať sa do zbytočných škriepok a svojich ohlasovateľov vyzval k tomu, aby nezabudli na základný znak svojho ohlasovania. Podľa toho budú vedieť, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať. Svoje ohlasovanie zavŕšil tým, že sa obetoval. Priniesol najvyššiu obetu - svoj život, no nie iba za tých, ktorí súhlasili s jeho učením, obetoval sa za všetkých.Z toho všetkého mi vychádza spôsob spolukraľovania, ku ktorému ma Kristus dnes pozýva. Na prvom mieste je to hrdosť na svoju vieru, v ktorej sa mám neustále prehlbovať, a rešpekt k tým, ktorí sú rovnako hrdí na tú svoju. Na druhom mieste je to ohlasovanie nenúteným pokojným štýlom rešpektujúcim aj neprijatie zo strany druhých. Na treťom mieste je to budovanie vzťahov lásky s tými, ktorí sú Ježišovými učeníkmi. Úplne hlavné zo všetkého je obetavý postoj voči všetkým, prejavujúci sa konkrétnymi skutkami aj voči tým, ktorí kričia ukrižuj, aj voči tým, ktorí pribíjajú. Je to náročná úloha, no jej zvládnutie urobí moje kresťanstvo príťažlivým pre všetkých ľudí dobrej vôle. Každý, kto je z pravdy, počúva Ježišov hlas...
