Sme takí. Každý z nás má vo svojom živote nejakú obľúbenú tmu. Zákonnú tmu, ktorú nám síce svedomie vyčíta, ale je spoločensky prijateľná. Táto tma je pohodlnejšia ako život vo svetle, pretože vo svetle je všetko vidieť. Zvykneme mať svoje malé zlé tajomstvá. Pokým sú tieto tajomstvá malé a vidí ich iba Boh, vieme sa obhájiť. Ak však hrozí, že tieto tajomstvá vyplávajú na povrch, chceme sa zabezpečiť a usilujeme sa ich zákonom "ošetriť". Svedomie síce hovorí jasne, ako by sme sa mali rozhodnúť, ale sme ľudia, ktorí radšej poslúchnu zákon ako svedomie. Hlavne vtedy, keď je svedomie prísnejšie. Je to pohodlnejšie. Aj napriek tomu, že vo svete je veľa zlých vecí zákonných, neznamená, že sa takto stali dobrými...Ježiš nám dal jasný príkaz lásky, dal nám jasný príklad obety. Ukázal spôsob, ktorým sa premáha zlo. Nedal sa naviesť na to, aby sa postavil do čela oslobodzujúcej židovskej armády. Všetkých pritiahol k sebe vtedy, keď bol vyzdvihnutý na kríži. Ukázal nám plán Boha bohatého na milosrdenstvo. Ľud množil nevernosti voči Bohu a on sa nám rozhodol zachrániť život bláznovstvom kríža. Myslím si, že málo chápeme jeho učenie, lebo aj tí, ktorí sami seba považujú za najvernejších a najspravodlivejších, ešte nežijú tak, ako cítia, že by mali žiť.Všetkým sa nám hodí, že je zvykom nebrať evanjelium doslovne. Uvažujeme nad tým, ako to asi Ježiš myslel a vždy sa zvykneme prikloniť k názoru, že to asi nemyslel radikálne. Evanjelium však je radikálne. Veď žiada toto: "Kto chce ísť za mnou, nech každý deň vezme svoj kríž a nech ma nasleduje." Znamená to každý deň sa obetovať, znamená to každý deň dávať svoj život, vstávať po pádoch a nechať sa vyzdvihnúť na vrchole Golgoty. Vtedy priťahujeme k sebe. Nie sme povolaní k tomu, aby sme druhým vyčítali ako žijú, sme však povolaní k tomu, aby náš život bol pre nich výčitkou.Asi takou výčitkou, keď sa v autobuse tvárime, že nevidíme pri sebe stáť staršieho človeka a niekto starší a unavenejší od nás mu s úsmevom uvoľní miesto. Aj keď výčitku zaženieme, cítime, že to my sme mali to miesto uvoľniť. Máme byť výčitkou v tom, že na útok neodpovieme útokom, ale trpezlivým vysvetľovaním svojho postoja. Máme byť výčitkou v tom, že ak sme vo väčšine, nepoložíme svoje záujmy pred záujmy spoločného dobra. Ak niekto trpí ako kresťan, nech sa za to nehanbí. Ak však trpí preto, že je drzý, arogantný, netolerantný a neláskavý, má sa za čo hanbiť. Ak na urážky odpovedá urážaním, vybral si to, čo je ľahšie. Cesta kríža nie je oplácať utrpenie, ale ho prijať.Viem, že je to ideál. Rovnako ako je idálom mať čas pre svojho Boha, usilovať sa o spravodlivosť a dôstojný život pre všetkých, nezabúdať na svojich najbližších, čestne si vykonávať povinnosti a zo všetkých síl zmierňovať utrpenie a hlad vo svete. Je ideálom tieto hodnoty postaviť pred sebectvo, vlastné pohodlie a prosperitu na úkor ostatných. Ak sa budeme o to usilovať zo všetkých síl a nepôjde nám to tak, ako by sme chceli, mnohých to poteší a mnohých nahnevá, že nám to nejde rovnako ako im. Na nás samých ich budú hnevať ich vlastné chyby. S takýmito ľuďmi sa však dá dohodnúť na spolupráci, lebo sú iba nahnevaní.Ľudia, ktorí sa však rozhodli žiť vo tme, tí nebudú na nás iba nahnevaní. Budú nás nenávidieť, lebo oni chcú tmu. Chcú také zákony a pravidlá, ktoré by vyhovovali ich jedinému cieľu - mať sa dobre bez ohľadu na tých druhých. V diskusiách sa často stretávam s ľuďmi, ktorí sú nahnevaní na našu Cirkev. Často právom za to, čo robila v minulosti. Takíto "nahnevanci" mi pomáhajú otvárať oči a povzbudzujú ma k tomu, aby som sa viac usilovať pracovať na poli, ktoré mi je zverené. Stretávam sa však aj s ľuďmi, ktorí našu Cirkev a mňa nenávidia. Sú to tí, ktorí chcú žiť vo svojej tme. Nevidia žiadne dobré výsledky pôsobenia Cirkvi - spoločenstva, ktoré založil Ježiš. S takými nezvyknem diskutovať, lebo viem, že im nedokážem pomôcť. Najskôr by sa ich nenávisť musela zmeniť aspoň na hnev...Hnev na to, že učenie Ježiša neberieme naplno. Hnev na to, že nedokážeme nájsť spoločnú reč s tými, ktorí sa tiež usilujú žiť podľa evanjelia Ježiša Krista. Hnev na to, že sa niekedy namiesto úlohy služby chceme stavať do pozície moci. Je úplne jednoduché rozlíšiť nenávistníkov od nahnevaných ľudí. Nenávistníci nevidia nič dobré na objekte svojej nenávisti. Tí nahnevaní majú právo byť na nás nahnevaní. Do sveta vnášame málo svetla a tiež niekedy viac milujeme svetlo ako tmu...
