Sociálne cítenie je to, keď silnejší pomáhajú slabším, keď úspešnejší pomáhajú menej úspešným. V rodinných spoločenstvách je to úplne jasné. Ak sa niekto z rodiny dostane nezaslúžene na mizinu, ostatní členovia rodiny sa usilujú mu pomôcť natoľko, aby sa stal prospešným pre rodinu, mohli by sme to nazvať aj rozumným súcitom. Rodina podrží aj toho, kto pre rodinu nikdy nebude ekonomickým prínosom, pretože je pre ňu prínosom už tým, že je, tak im to káže svedomie, hlboká ľudskosť. Deti voči svojim rodičom v takýchto spoločenstvách skoro vždy cítia vďačnosť a sú ochotní sa o svojich "dôchodcov" postarať, vedia, že rovnako sa budú usilovať ich deti postarať sa o nich, keď budú na dôchodku...Pri sociálnom cítení na úrovni obce je úplne samozrejmé, ak obec prispeje napríklad na zrušenie bariér na chodníkoch, ak nejaký z jeho obyvateľov utrpí nehodu a ocitne sa na invalidnom vozíku, sú ochotní pomáhať aj vtedy, ak napríklad niekto vyhorí, alebo ak sa dostane do krajnej núdze. Podobne ako v rodine, aj tu je malá ochota zvýšenou mierou podporovať tých, ktorí by pracovať mohli, no nechce sa im. Obecné zastupiteľstvo vie, že takýchto prípadov v normálnej obci nie je toľko, aby dokázali vplývať na politiku, vedia, že to neohrozí ich poslanecké miesta, ktoré si nemôžu z rozpočtu obce dovoliť zaplatiť podľa ľubovôle, lebo tej rozhodovacej práce v obci až tak veľa nie je. Aj preto väčšina sociálnej pomoci na tejto úrovni býva rozumná.Na úrovni štátu tu už nejde o fazuľky. Väčšinou ide o poslanecké miesta a o poslanecké platy. Vláda, ktorá ukáže málo sociálneho cítenia, musí počítať s tým, že jej poslanci prídu o miesta. V každom štáte sú najcitlivejšou sociálnou skupinou dôchodcovia. Je ich veľa a chcú od štátu dostávať peniaze za to, že ich tam dlhé roky cez dane "tískali". Dlhé roky sa nechali dobrovoľne oberať o časť svojich peňazí v nádeji, že na staré kolená sa im tie peniažky vrátia. Väčšina z nich vyrastala v "reálnom" socializme a má málo vedomostí o tom, ako funguje ekonomika. Preto viac ocenia nejakú tú tisícku na Vianoce, ako zvýšenie prídavkov pre svoje vnúčatá, aj keď by boli radi, keby sa aj vnúčatám pridalo.Ak sa má niekomu pridať, niekomu sa musí ubrať. Súčasná vláda veľmi dobre vie, že väčšinu hlasov dostala od súčasných dôchodcov a aj to, že väčšina budúcich dôchodcov volila opozíciu. Je smutná z toho, že kvôli zavedeniu eura nemôže robiť to, čo takéto vlády s radosťou robia, z toho, že nemôžu ísť do dlhov. Žiadna rozumná rodina a žiadna obec sa neteší z toho, že nemôžu ísť do dlhov len preto, aby vyzerali pred ostatnými sociálne. Keď teda nie je možné ísť do dlhov, vidia jediné východisko. Nejakým spôsobom musia okradnúť budúcich dôchodcov, aby mohli pridať tým súčasným, svojim voličom. Oni sú dôležitejší, pretože sú to voliči, a v prípade voličov už nejde o fazuľky, ale o poslanecké platy a miesta vo vláde...
