Títo rodičia urobili rovnaké rozhodnutie ako rodičia každého z nás. To, že môžeme teraz čítať tieto riadky, svedčí o tom, že naši rodičia sa rozhodli nechať nás žiť. Je pravda, že málokto z nás zažil toľko bolestí ako títo dvaja chlapci. No je pravda aj to, že niektorí z nás nezažili toľko lásky, a najmä toľko prijatia ako oni. Ich rodičia ich milovali a rozhodli sa ich prijať takých akí sú, a chceli pre nich len to najlepšie. Ich rodičia ich považovali za ľudí od prvej chvíle ich života, rovnako ako naši rodičia nás.Máme právo súdiť, ktorý človek sa môže narodiť a ktorý nie? Máme právo rozhodnúť o tom, komu priznáme právo na život, a komu ho odoprieme? Máme právo určovať, že u niekoho je kvalita života na takej úrovni, že pre neho bude lepšie, keď mu jeho život ukončíme? Máme právo určovať, čo je pre koho lepšie? Považujeme sa za vyspelú spoločnosť, ktorá rešpektuje práva ľudí, a dohadujeme sa o tom, odkedy je zničenie ľudského života iba umelým prerušením tehotenstva, a odkedy je to vražda. Nazývame to umelým prerušením tehotenstva, hoci je to vlastne umelé UKONČENIE tehotenstva. Rozlišujeme medzi vraždou novorodenca a usmrtením plodu...Rodičia Miška a Mareka sa rozhodli, že ich prijmú a budú ich milovať. Z jediného dôvodu. Pretože to boli ich deti. Už vtedy to boli ich deti, keď boli ešte iba maličké a bezbranné, kedy sa dalo prvý krát diagnostikovať, že ich čaká iný život ako ostatné deti. Možno menej "kvalitný" ako život druhých. Kto však má právo posúdiť, čo je to kvalitný, a čo nekvalitný život? Aj ten najmenej "kvalitný" život má väčšiu hodnotu ako smrť, lebo smrť je absolútny nedostatok života. Kto sa rozhodne pre smrť, nedáva nádej ani na iskierku života.Chcem sa poďakovať rodičom Miška a Mareka za to, že milovali svoje deti, že ich prijali také aké boli, že rešpektovali ich právo na život. Nežili dlho, no určite kvalitnejšie ako mnohí z nás, lebo zažili veľa lásky od svojich najbližších...
