Museli by sme nastúpiť všetci a ešte aj veľký počet z okolitých krajín, pretože by bolo potrebných 12258750 pracovníkov. Tomu sa už povie firma! Bola by to najväčšia a najdrahšia firma na svete, pretože skutočná hodinová mzda za niekoľko hodí zametania do mesiaca by sa vyštverala do astronomických výšok. Takýto aktivačný spôsob môže fungovať v dedinách, kde majú možno desiatich "pijakov", ktorí sú v podstate nezamestnateľní v dlhodobejšom horizonte. Na sídliskách ako je napríklad Lunik IX však nie je fyzicky možné zamestnať na takej malej ploche taký vysoký počet ľudí tak, aby to bolo efektívne.Myslím si, že viem o čom hovorím, pretože ja sám som na staré známe VPP zamestnával 120 ľudí v obci Toporec. Bolo to v čase, keď starosta zamestnal 30 ľudí a na úrade v Kežmarku vyhlásili, že ak sa neminú peniaze na túto aktivitu, prepadnú do nenávratna. Vtedy som prešiel celou dedinou a povypytoval som sa ľudí, ktorí chceli robiť, čo v ich okolí by bolo dobré dať do poriadku. Trval som na tom, že to nemôže byť zametanie a čistenie potoka zhora nadol a naopak, pretože pred vlastným prahom a vlastný bordel si každý musí upratať sám.A tak sme v krátkom čase vykonali výkopové práce v hodnote niekoľkých miliónov. Boli to práce, ktoré zabezpečili to, že pri dažďoch a povodniach už nešli potoky cez osadu, ale hlbokým rigolom naokolo. Boli to práce, ktoré zabezpečili, aby dažďová voda nestála na ceste a vedľa cesty, ale odtekala do neďalekého močariska. Z vlastných peňazí som vtedy kúpil niekoľko sto metrov kanalizačných rúr. Bola to práca, na ktorú si ešte po rokoch spomínajú mnohí, ako na prácu, ktorá mala zmysel a na ktorú boli hrdí. Spočiatku obec prisľúbila aj to, že na niektoré miesta umiestní rúry, na ktoré som už ja vo svojom vrecku peniaze nemal.Nebolo to jednoduché obiehať tieto skupiny celý deň na bicykli a dozerať na to, aby aj napriek strate pracovných návykov u mladých bolo za nimi každý deˇn vidieť kus práce. Problém bol v tom, že bolo úplne jedno, či sa niekto usiloval, alebo či sa flákal, každému som musel vyplatiť určitú čiastku za "zapojenie" sa do VPP. Aj pri aktivačných prácach je to znova o rovnostárstve. Ja osobne by som hľadal nejaký úplne iný, adresnejší model...Podľa mňa by to malo byť robené formou projektov, kde by nebol určený počet ľudí, ale suma práce, ktorú títo ľudia majú vykonávať. Tí by potom dostávali každý deň na ruku určitú čiastku podľa skutočného počtu odpracovaných hodín. Napríklad robil si hodinu - 50 Sk. Robil si 8 hodín - 400 Sk. Dve hodiny si robil a hodinu si stál - 100 Sk. Bola by to vlastne brigáda a na obci by záležalo, na aké práce týchto brigádnikov využije. Je pravda, že mnohí by sa na túto "brigádu" vôbec nedostali, pretože by bolo zbytočné vyhadzovať peniaze na ich postávanie. Je pravda to, že tí šikovní by si za mesiac (20 pracovných dní) mohli zarobiť aj 8000 Sk.V rómskych osadách by to dopadlo tak, že by bolo možné zohnať viacerých pracovníkov tesne pred podporami, no cez podpory a tesne po nich by nemal kto robiť. Úžerníci by mali po chlebe, pretože, ak by niekto skutočne potreboval peniaze, išiel by si ich radšej zarobiť na brigádu. Veľmi by si rozmyslel, či by sa mu oplatilo požičať si ich na stopercentný úrok. Nechápem, prečo sa ešte stále štát tak bojí decentralizácie, prečo sa bojí uplatňovať princíp subsidiarity. Takto by peniaze išli tým, ktorí pre túto spoločnosť naozaj sú ochotní niečo robiť a skutoční darebáci by dostávali iba životné minimum, ktoré by ich prinútilo skutočne sa aktivizovať.Viem, že v diskusii mi mnohí budú hovoriť prečo sa to takto nedá. Takéto reakcie bez ponúknutia reálneho lepšieho návrhu sú skoro nanič. Všetci totiž dobre vieme, že tento systém v mnohých lokalitách jednoducho nefunguje a bez terénnej sociálnej práce ani fungovať nikdy nebude. nebolo by však už načase začať myslieť koncepčnejšie?
