Je to obraz toho, aký postoj majú mnohí kresťania - katolíci ku svätej omši. Mnohí prídu, odsedia si, dokonca sa zapoja aj do liturgie a keď príde chvíľa zapojiť sa do hostiny, ktorá je súčasťou obradu, zostanú nezúčastnene sedieť a tvária sa, že táto časť svätej omše sa ich netýka. Problém asi bude v tom, že ak človek potlačí v sebe hlad po Božom chlebe, nenastane rovnako nástojčivý pocit ako vtedy, keď človek potlačí v sebe hlad po obyčajnom chlebe.Hlad po obyčajnom chlebe je nástojčivejší. Zažili ho aj Židia pri svojom putovaní do zasľúbenej krajiny. Bol taký nástojčivý, že sa neváhali oboriť na Mojžiša, aby sa im o takýto chlieb postaral. Vedeli, že žiadajú od neho ľudsky nemožné. Nasýtiť obrovský zástup na púšti bez možností a bez prostriedkov, to človek nedokáže. Mojžiš to nedokázal, no dokázal to Boh. Dal im chlieb z neba. S niečím takým sa ľudia stretli po prvý krát v živote, preto sa aj jeden druhého pýtali: Man hú? Čo je to? Nakoniec pokrm nazvali skrátenou otázkou a dodnes sa volá Manna.Bol to pokrm, ktorý nasýtil pálčivý hlad žalúdka. Bol to chlieb z neba, ktorý dával silu pre telo, silu pre putovanie. Každý človek je povolaný, aby putoval. Boh ho pozýva na púť, na ktorú nemá dostatok síl. Je to rovnako ťažká úloha, na akú povolal Židov. V tej chvíli, keď ju nevládali plniť, dal im chlieb z neba. Aj dnes dáva Boh chlieb z neba ako posilu na putovanie. Je to Boží chlieb ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.Jedenie toho chleba je náročnejšie zvládnuť. Človek sa musí usilovať jesť ho v stave kajúcnosti. Musí si uvedomiť, že je potrebné na budúcu hostinu nezabudnúť prísť s protézou. A ak s ňou niečo nie je v poriadku, zájsť za odborníkom, ktorý mi pomôže dobrúsiť časti, ktoré ma tlačia. Ak človek na hostinu príde bez protézy iba sem - tam, je to trapas, no dá sa pochopiť. Ak by však niekto na hostinu chodieval bez protézy stále a ešte by sa čudoval, prečo nemá vo svojom živote dostatok síl na putovanie, to je už nerozumnosť. Je nerozumné chodievať na hostinu a prichádzať odtiaľ hladný...
