máte povinnosť. Uvedomil som si to, keď som čítal čítania na dnešnú nedeľu. Už prorok Ezechiel píše o tejto povinnosti. Tam Boh od neho žiada, aby napomenul ľudí, ktorí sú na zlej ceste. Je to Ez 33, 7-9: "Nuž, syn človeka, teba som dal za strážcu Izraelovho domu. Keď počuješ slovo z mojich úst, varuj ich z mojej strany! Ak vtedy, keď poviem bezbožnému: „Bezbožník, určite zomrieš!“, nebudeš hovoriť, aby si bezbožníka vystríhal pred jeho cestou, ten bezbožník zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem požadovať z tvojej ruky. Ale ak si ho ty upozornil pred jeho cestou, aby sa z nej vrátil, a nevrátil sa zo svojej cesty, on zomrie, no ty si si zachránil dušu.Nezmenilo sa náhodou odvtedy tak veľa, že dnes je to úplne inak? Môžem si povedať, že Ezechiel to mal ľahké napomínať druhého, keďže presne vedel, čo Boh od druhých ľudí chce. Dnes je iná doba. Dnes nikto poriadne nevie, čo je vlastne pravda. Žijeme v časoch relativizmu. Je moderné tvrdiť, že viaceré veci sú dobre aj tak, aj tak. Z toho vzniká neochota počúvať rady druhých, lebo sa nám zdá, že my sami to vieme lepšie. Je to ako v tom vtipe o chytaní myší.Jeden človek, ktorému sa v pivnici premnožili myši, prišiel do obchodu kúpiť nejakú otravu, alebo pascu. Spýtal sa obchodníka, čo by mu poradil. On mu veľmi ochotne podal do ruky plastelínu.- A ako sa to používa.- Vezmete myš, napcháte jej plné hrdlo plastelíny a ona sa zaručene zadusí a zdochne.- Ale, keď ju budem už mať v ruke, môžem ju predsa hodiť aj o zem.- No, alebo aj tak.Prečo tak neradi počúvame upozornenia od druhých ľudí? Niekedy je problém v tom, že nepoužijú najvhodnejší spôsob. Niekedy nás presviedčajú až príliš vehementne a my sa radšej stiahneme do úzadia. A niekedy majú pravdu, ale nepriznáme im to, lebo by sme museli zmeniť svoj život. Hádam najťažšie zo všetkého pre nás, je uznať druhým, ktorú vetu, či myšlienku sme ešte schopní prijať a ktorú nie. Možno je za tým strach, možno neochota hľadať až do dôsledkov a obava pred tým, že nám budú nútiť aj iné vety, ktoré už ten druhý naozaj pridal, aby nás argumentačne "prebil". Je ťažké komunikovať odosobnene, a to najmä s niektorými ľuďmi. Chce to naozaj človeka s vyzretým charakterom a s vysokým stupňom sebaovládania, úcty k pravde a skromnosti priznať si chybu. Tieto vlastnosti väčšinou očakávame od druhých, nie od seba a ich potrebu si uvedomujeme najmä vtedy, keď sa necháme vytočiť ako vývrtka zo štupľa. No nenaštve to takú vývrtku, keď musí ísť zo štupľa voňajúceho výborným vínom von?Na druhej strane máme aj my povinnosť upozorňovať druhých na chyby, ktoré robia. Môžeme to robiť viacerými spôsobmi. Najhorší a najčastejšie používaný je ten, že druhého upozorníme na jeho chybu pred čo možno najväčším počtom ľudí. Aby on vyzeral ako hlupák a ja aj keď nie som oveľa múdrejší môžem v kontraste s ním zažiariť ako "ten múdry". Veľmi radi upozorňujeme na chyby druhých, lebo v podstate tým hovoríme toto:"Pozrite akú má tento chybu, všimli ste si, že ja ju nemám?"V liste Rimanom 13,10 nám svätý Pavol pripomína, že láske nerobí zle blížnemu. Výborný návod na to, ako máme vstupovať do diskusie, neurobiť tomu druhému zle nejakou nevhodnou poznámkou, alebo podpichnutím, ktoré by mne samému bolo nepríjemné. Jednoducho nerobiť mu zle. Nie sme dokonalí v upozorňovaní, k tejto dokonalosti nás však pozýva Ježiš v dnešnom evanjeliu. Dáva obyčajné praktické rady, ako máme upozorňovať druhých.Malo by to byť vtedy, keď môj brat zhreší. Nie iba vtedy a iba preto, že na to mám momentálne náladu niekoho sfúknuť. Pre čokoľvek. Najskôr to musí byť medzi štyrmi očami. Až vtedy ak nepočúvne, mám si privolať jedného, alebo dvoch, aby pochopil, že nejde iba o môj vrtoch a aby som si aj ja sám preveril, či som sa nemýlil. Keď nepočúvne ani ich, vtedy už nastupuje spoločenstvo, partia. Toto už je 3. (slovom tretí) pokus o navrátenia človeka z jeho zlej cesty. Lebo hriech v pôvodnom význame je to, že človek nesmeruje do svojho cieľa. Pred týmto verejným pokarhaním sa však aspoň dvakrát musím presvedčiť o tom, že je to naozaj tak. Najskôr nie v monológu, ale v dialógu medzi štyrmi očami a potom v dialógu v malej skupinke. Najvhodnejšie je, ak sú to priatelia.Čo k tomu dodať? Možno iba to, že v prvom rade toto zrkadlo Božieho slova nastavujem najskôr sebe. Uvedomujem si, že v poslednom čase som v tomto urobil viac chýb. Viackrát som nedokázal prijať upozornenie od druhých a chcem ich poprosiť o prepáčenie a o pomoc, aby ma neprestali upozorňovať. Na druhej strane si uvedomujem, že moje upozorňovanie bolo často v úplne opačnom postupe a urobil som "zle blížnemu". Prosím o prepáčenie všetkých, voči ktorým som sa takto hnusne zachoval. Chcem sa zmeniť a radšej nebudem reagovať vôbec ako zle, ak nedokážem zaujať postoj, ktorý sa odo mňa čaká. Viem, že ľudia sú voči mne náročnejší o to viac, že som kňaz. Som však iba človek, mám soje chyby a svojou vinou obliekam si dnes tie isté ako včera. Pomôžte mi prosím svojimi modlitbami a tiež svojím príkladom.
