Ak sú to úspory, človek z nich môže minúť len toľko, koľko si nasporil a sporiť sa dá všelijako. Systém, ktorý bol u nás za socializmu, úplne zotrel osobnú sporivosť. Človek si nesporil na svoj dôchodok, ale sporil pre štát. "Tatko štát" mu "ukradol" všetky úspory, ktoré si odložil na dôchodok, a porozdával ich vtedajším dôchodcom. Človek s touto krádežou obvykle súhlasil, pretože dúfal, že ak on bude dôchodca, štát "ukradne" každý mesiac úspory iným pracujúcim ľuďom, a vráti mu to, čo mu v minulosti "ukradol". Takto sa to dá robiť dovtedy, kým bude viac pracujúcich ako dôchodcov. Čo však, keď štát v budúcnosti nebude mať komu "ukradnúť", ako mi vráti moje vlastné úspory?Práve pre túto obavu si ľudia presadili, že si nenechajú všetky úspory "ukradnúť", ale že polovicu z nich si budú posielať na svoj osobný účet, kde bude úplne jasné, že sú to ich vlastné úspory. Aby sa zabezpečili pred svojou vlastnou "nenažranosťou" urobili to tak, že tieto úspory si odtiaľ budú môcť vyzdvihnúť až v dôchodkovom veku. Keďže sú to ich vlastné úspory na ich vlastný dôchodok, je úplne normálne, (teda aspoň by každému malo byť), že na ne má právo iba on sám, a v prípade smrti jeho zákonití dedičia. Ak by štát siahol na tieto jeho úspory, už by to nebola "daňová krádež", ale obyčajná zlodejina.Teda jednu polovicu dôchodkových úspor si môžeme nechať priamo pre seba v druhom pilieri, a tú druhú si nechávame "ukradnúť" štátom, ktorý ich rozdelí všetkým súčasným dôchodcom, aj tým, ktorí možno nikdy nepracovali. Niektorí z nich nemohli a niektorí z nich nechceli. Myslím, že každý by súhlasil s tým, aby z tých jeho peňazí sa viac ušlo tým, ktorí nemohli pracovať, než tým, ktorí nechceli. Ak štátu dnes chýbajú peniaze pre súčasných dôchodcov preto, lebo mnohí sa rozhodli odkladať si polovicu na svoj vlastný dôchodok, nemá právo tento deficit riešiť krádežou dôchodkov u tých ľudí, ktorí sa svojho našetreného dôchodku nedožili.Jediný spôsob, ako to štát môže vyriešiť, je ten, že postupne vráti to, čo súčasným dôchodcom "nakradol" z ich platov. To znamená, že sa musí zrieknuť toho bohatstva, ktoré mu vlastne nepatrí, lebo patrí tým, ktorí ho svojou prácou nadobudli. A zrieknuť sa znamená predať a prijať to, že bude chudobnejší. Štát ako inštitúcia bude chudobnejší, ale ľudia nie. Už nebude ako "bohatý tatko", ktorý na smrteľnej posteli štedro rozdáva deťom to, čo im nakradol počas rokov, kým pracovali v jeho firme, bude ako tatko, ktorý im začne hneď vyplácať vyššiu mzdu, a nechá na rozhodnutí každého, koľko si kto zo svojich úspor odloží na svoju vlastnú starobu...
