Spoveď, sviatosť zmierenia, je iba zavŕšením určitej cesty, ktorú človek musí prejsť, aby prišiel k odpusteniu svojich hriechov. Už malé deti, ktoré sa pripravujú na svoju prvú svätú spoveď, vedia, že k tomu, aby mali opäť svedomie v poriadku, musia urobiť oveľa viac. Vedia, že k dobrej svätej spovedi nestačí iba dobré spytovanie svedomia a vyznanie hriechov. Prvá a úplne najdôležitejšia zo všetkého je ľútosť.Ak človek neľutuje, to čo urobil, Boh mu jeho hriechy nemôže odpustiť. Nie preto, že by nechcel, ale preto, lebo rešpektuje slobodné rozhodnutie človeka. Ak si človek nechce nechať hriech vziať Boh mu ho neberie, aby ho zničil. Veľmi pekne to vyjadruje obraz Božieho milosrdenstva, kde je Boh zobrazený ako bezodné more ku ktorému prichádzajú ľudia, aby do neho hádzali kamene svojich hriechov. Tí, ktorí sa rozhodnú svoj kameň neodhodiť, nesú si ho životom ďalej.Ďalšou, veľmi dôležitou časťou tejto sviatosti je nahradenie škody. Nestačí iba oľutovať, že som niekomu rozbil okno. Ak to oľutujem a on mi odpustí, má odo mňa právo vyžadovať nahradenie škody. A to neplatí iba pri poškodení nejakej veci. Platí to aj pri poškodení dobrej povesti ohováraním, či osočovaním, a platí to aj pri zanedbaní nejakých povinností. Ak niekto nepracuje zodpovedne na svojom mieste a chce, aby mu Boh odpustil, musí škodu napraviť zvýšenou zodpovednosťou.Niektorí si myslia, že stačí po spovedi vykonať "pokutu", ktorú dostali od kňaza a všetko je vyrovnané, že sa stačí pomodliť Otče náš, urobiť nejaký dobrý skutok, prípadne pomodliť sa za tých, ktorým ublížili. Na vyrovnanie dlhu zla, ktorý si človek nazbieral, to nestačí. Boh hriechy, ktoré človek naozaj ľutuje, odpúšťa. K ozajstnej ľútosti však patrí aj náhrada škody. Boh vie, že človek nad zlom nezvíťazí iba svojou silou. Preto v každej spovedi človek dostáva od Boha silu, aby zlo, ktoré urobil, nahradil nejakým dobrom tam, kde spôsobil škodu, a aby v budúcnosti mal silu nezbierať kamene, ktoré musí niesť životom, a ktoré mu robia život ťažším...
