Pri pohľade na nich naozaj môžeme mať dojem, že my sme tí lepší. Veľmi často sa zvykneme zaradzovať medzi lepších. Sme lepší, lebo naša rodina, naši hokejisti, naša cirkev, naša strana, naša Európska únia sú lepšie. Naozaj v niečom áno, ale v mnohom nie. Toto delenie najviac využívame preto, aby sme umlčali naše svedomie, Boží hlas, ktorý nám nepripomína iba naše dobré vlastnosti, ale aj chyby a hriechy, za ktoré sme zodpovední. Nie sme takí dobrí, ako si častokrát myslíme.Pri uvažovaní nad Noemom a stavbou jeho archy mi napadlo, čo by urobil Boh, keby vedľa Noemovej archy začali vyrastať ďalšie. Keby si jeho susedia, pritalia uvedomili, že nežijú tak, ako by mali, keby sa zmenili a tiež by sa túžili zachrániť. Myslím, že by Boh archu "konkurencie" nepotopil. A nezachránilo by sa iba osem ľudí, ale oveľa viac. Ľudia za čias Noema neverili, že Boh by mal dôvod trestať ľudí za ich hriechy. Oni hriechy "nemali". Žili v ošiali nevinnosti.Tento ošiaľ je pozorovateľný aj medzi katolíkmi. Sú krajiny, kde ľudia vôbec nechodia na svätú spoveď, a na sväté prijímanie idú bez problémov. Vedia, že k tejto sviatosti má človek pristupovať s kajúcim a čistým srdcom, no necítia sa "až takí hriešni", že by nemohli. Mnohí sa necítia vôbec hriešni. Hriešni, to sú tí druhí. Nemali by sme zabúdať, že ak na niekoho ukazujeme prstom, tromi ukazujeme na seba.Tam, kde sa prestal vnímať hriech, začína sa vnímať ako zbytočnosť všetko, čo človeku pomáha k slobode od hriechu. Nielen pokánie a pôst. Zbytočné sa zdá byť aj spoločenstvo v strede ktorého človek získava odpustenie. Namiesto vzťahu Boh a my sa buduje vzťah Boh a ja, alebo lepšie povedané ja a Boh, Kristus áno, cirkev nie. Človek chce byť ako Boh, sám chce byť mierou toho, čo je dobré a čo zlé a Boh mu slúži iba na to, aby mu túto jeho "nevinnosť" potvrdil.Nezdá sa mi, že by bolo okolo nás dostatok čestných, pracovitých a obetavých bezchybných ľudí. Prečo veriaci ľudia prestali cítiť potrebu zlepšovať svoj život pomocou sviatostí, ktoré sú na to určené? Pravidelná svätá spoveď a Eucharistia dokážu so životom človeka divy. Mám to možnosť vidieť aj na našich deckách. Veľmi dobre vedia, že hrešiť sa dá myšlienkami, slovami, skutkami, ale aj zanedbávaním dobrého. Cítia vinu aj z toho, ak si pre svoju vlastnú lenivosť pokazia vysvedčenie, alebo ak sa zbytočne s niekým pohádajú.Hriešnici, to nie sú tí druhí. Ja som hriešnik. Každý z nás má čo zlepšovať. Ja som si to prvýkrát najlepšie uvedomil počas dospievania pri slovách piesne: "Ani brat môj, ani sestra, ale Pane ja, musím viacej odpúšťať. Len ja, áno Pane ja, musím viacej odpúšťať." Nielen odpúšťať, ale milovať, modliť sa, pomáhať...
