Vraj majú do hračkárne dostať mončiči! Tá správa sa po našom internáte rozšírila ako blesk. Mončiči bolo malé plyšové zvieratko, nejaká koala, či aký fras, a baby po nich šaleli. Problémom bolo to, že tovar do hračkárstva prichádzal dopoludnia, a nikto netušil, koľko kusov vyloží predavač do prázdnych regálov. S kamarátom sme vymysleli plán ako dobehnúť to naše slávne socialistické hospodárstvo. Ráno sme si zubnou kefkou poškriabali v krku, a kašľajúc sme sa so "zapáleným hrdlom" nechali vypísať. Potom sme z internátu potichučky zdúchli do mesta Liptovský Mikuláš rovno k predajni hračiek.Tam však už stála veľká šóra nielen v predajni, ale z predajne aj popred ostatné obchody, desiatky ľudí. Bežný obraz človeka nakupujúceho nedostatkový tovar, ktorým boli banány, mandarínky, pomaranče... toaletný papier... sviečky... cukor... kakao... orechy... smetol... vajíčka... teda nič zvláštne... Do kelu! Pre vytúžené mončiči som už urobil toľko, a teraz mi ho uchmatnú tesne pred nosom. Keďže sme boli na Liptove, začali sme uvažovať "súvisle", a preberali sme všetky možnosti, ako skrátiť ten nekonečný rad. Nakoniec sme na to prišli, kamarát odbehol na druhú stranu ulice, a vrátil sa odtiaľ so správou, ktorá ľudí prinútila pekelne uvažovať nad tým čo urobia. Ťažká socialistická dilema. Do zelovocu dostali banány!Dobre to bolo vymyslené. Zelovoc bol od nás vzdialený len niekoľko sto metrov, no bol za budovou, takže nebolo vidieť, či sa tam už vytvorila veľká rada, alebo nie. Ako prví sa pohli ľudia za mnou, dúfali, že v rade na banány sa umiestnia na poprednejšie miesta. Na moju veľkú radosť začali odchádzať aj ľudia spredo mňa, a ja som sa dostal do hračkárstva skôr, ako sa vrátili "banánovci". Vyšiel som odtiaľ víťazne s mončičákom v ruke. Kamaráta som vonku nenašiel. Zakývala na mňa len jeho ruka spoza rohu. Oklamaní "banánovci" sa vrátili späť do šóry, a preto považoval za rozumnejšie sa schovať. Múdry to chlapec. :-) Touto cestou sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorí tam vtedy stáli v tomto rade, aby mi odpustili moje mladícke klamstvo, vďaka ktorému som sa ocitol vo veľkej socialistickej výhode oproti mnohým, ktorým sa mončiči neušlo.Pán súdruh Fico, tak takéto starosti sme mali my, obyčajní nestranníci, deti nepapalášov a nekomunistov. Dodnes nerád stojím v akomkoľvek rade, lebo som v mnohých musel stáť ako dospievajúci mladík, a čakať na úplné somariny, kým deti komunistov a papalášov nakupovali za bony drahé a značkové veci v tuzexoch. Štvalo ma, že som si mnohé veci nemohol kúpiť aj napriek tomu, že som obvykle (a to už ako prvák na strednej škole) cez prázdniny brigádoval na stavbách (to bola moja malta), jednak aby som rodičom pomohol pri zlepšení rodinného rozpočtu, a tiež aby som si mohol kúpiť napríklad nejaké lacné plastové digitálky. Nezávidím Vám ani trošku Vaše hodinky drahšie ako auto väčšiny vašich voličov, ani Váš výlet na Maltu, pán súdruh Fico, pokojne aj teraz za naše cestujte kde len chcete, len nás nechajte pokojne pracovať a rozhodovať o tom, aké služby chceme platiť našimi vlastnými peniazmi. Len upresním, že vracanie sa do socialistických čias, služba ktorú nám ponúkate, je medvedia služba, a za ňu platiť nechceme.
