Dlhé roky sa táto pastorácia vykonávala popri bežnej farskej pastorácii v tých farnostiach, kde žili aj Rómovia. Ak sa v niektorých krajinách našli kňazi, ktorí sa venovali špecificky Rómom, jednalo sa skôr o výnimku. Pápež Ján Pavol II ešte v roku 1988 vydal apoštolskú konštitúciu "Pastor bonus" v ktorej zveril rade pre migrantov úlohu, aby sa v „partikulárnych cirkvách poskytovala účinná a vlastná duchovná starostlivosť, podľa potreby aj vhodnými pastoračnými štruktúrami tak utečencom a vyhnancom, ako aj migrantom, kočovníkom a cirkusovým artistom.“V roku 2003 som mal príležitosť zúčastniť sa V.svetového kongresu v Budapešti, kde sa hľadali spôsoby evanjelizácie a pastorácie Rómov. Tento dokument nebol vydaný iba pre tých, ktorí sa venujú tejto pastorácii, ale je určený všetkýcm členom Cirkvi. Aj keď sa Smernice týkajú Rómov (Roma, Sinti, Manušovia, Kalé, Cigáni, Yénicheovia, atď.), mutatis mutandis platia aj pre ďalšie skupiny kočovníkov, ktorí vedú podobný spôsob života. Do úvahy pri pastorácii týchto skupín je potrebné vziať etnickú rozdielnosť a starodávne tradície tých, ktorým sa duchovní pastieri venujú. Tento dokument je potrebné vnímať ako inšpiráciu pre pastoráciu, Smernice sa musia prispôsobiť potrebám a požiadavkám každej konkrétnej skupiny.Tvorcovia dokumentu hneď v úvode pripomínajú, že existujú mnohé znaky pozitívneho vývoja v tradičnom spôsobe života a myslenia Rómov – ako je rastúca túžba po vzdelaní a získaní odborného vzdelania, väčšie sociálne a politické povedomie, prejavujúce sa vo vytváraní združení i politických strán, v účasti na miestnej a celoštátnej správe v niektorých krajinách, vzrastajúca účasť žien v spoločenskom a občianskom živote, zvýšený počet povolaní na trvalý diakonát, presbyterát, rehoľný život, atď. Veľkým prínosom zo strany Katolíckej cirkvi pre pastoráciu Rómov bolo to, keď bol 4.mája 1997, pred desiatimi rokmi, blahorečený španielsky mučeník Zeffirin Gimenéz Malla, prvý Róm v dejinách Cirkvi, ktorý bol pozdvihnutý k úcte oltára.Pápež Ján Pavol napísal, že: „Od narodenia až po smrť je každému vlastná osobitná situácia putujúceho človeka“. Názorným názorným príkladom je spôsob života Rómov. Väčšinou panuje vo vzťahu k nim ľahostajnosť, pričom sa od bežných predsudkov prechádza až k znakom odmietania, ktoré často nevyvolávajú žiadne reakcie alebo protesty zo strany tých, ktorí sú ich svedkami. To bolo príčinou vzniku prenasledovaní a nevýslovného utrpenia, najmä počas minulého storočia. Preto by táto situácia mala otriasť naším svedomím a prebudiť solidaritu voči spomínaným populáciám. Cirkev totiž uznáva ich právo na vlastnú identitu a zasadzuje sa za dosiahnutie väčšej spravodlivosti pre nich, rešpektujúc zároveň ich vlastnú kultúru a zdravé tradície. Práva a povinnosti sú však úzko spojené, a preto aj Rómovia majú povinnosti voči ostatným národom.Ja osobne som presvedčený o tom, že je potrebné bojovať za ich práva rovnako, ako je potrebné nastaviť sociálny systém tak, aby si plnili svoje povinnosti voči spoločnosti.
