Jedna bola ako druhá a tá druhá ako tretia... Všetky mali rovnaké nazberané sukne, rovnaké svetre a na hlavách rovnaké šatky. Podobný pocit ako pri pohľade na ne, som zažil iba pri prechode okolo lesov vo Švajčiarsku. Nech som sa pozeral z akejkoľvek strany, všetko pekne lícovalo.Nebol by to taký hrozný pohľad, keby okrem nich bol v kostole nejaký mladý človek. Nebolo kde oči oprieť. Mal som pocit, že naša Cirkev pomaly, ale isto vymiera. Našou návštevou sa vekový priemer asi veľmi nedostal pod šesťdesiatku. Kde boli ich deti? Kde boli ich vnúčatá? Žeby oni boli posledné mohykánky, ktorými sa končí jedna éra a začína sa druhá? To sme sa už nedozvedeli. Hneď po svätej omši, keď sa oni ešte vymodlievali, sme sa vytratili a šliapli sme do pedálov...Keď sa rozprávame kňazi medzi sebou, často uvažujeme nad tým, prečo v mnohých farnostiach mladí nemajú záujem o vieru, o bohoslužby. Prečo vo viacerých obciach sú vchody na sídliskách, kluby a krčmy plné, no do kostola zavíta iba malé percento mladých. Chcel by som s touto témou vyjsť teraz, keď je vyhlásený týždeň Cirkvi pre mládež. Je to pravda, že mladí nemajú záujem o duchovno, o vieru, o Boha? Podľa mňa nie!Problém je častokrát v tom, akým spôsobom je im viera podávaná aj zo strany nás kňazov. Nemôžeme sa donekonečna vyhovárať iba na rodičov, ktorí svoje deti k Bohu nevedú a na minulý režim, ktorý ľudí viedol od kostolov a Boha preč. Zrejme asi neuvediem všetky príčiny, pokúsim sa aspoň niektoré.Pred rokom 1950 vládol na Slovensku čulý náboženský mládežnícky život. Existovali viaceré spolky, združenia a mládežnícke hnutia, ktoré boli veľmi činné. Násilnou likvidáciou kláštorov, zatváraním kňazov a najmä prenasledovaním aktívnych kňazov sa prisluhovačom "vedeckého" ateizmu podarilo odstaviť tých najaktívnejších rehoľníkov, kňazov a laických aktivistov. V mnohých obciach došlo k prerušeniu kontinuity zdravého, čulého náboženského života. Štát zrušil všetky semináre a zaviedol "numerus clausus", uzatvorený počet tých, ktorí sa mohli hlásiť za kňazov. Počas 40 rokov sa veľmi znížil počet kňazov na celom Slovensku. Tí, ktorí zostali, mali plné ruky práce s tým, aby stihli vyslúžiť sviatosti ľuďom, ktorí sa ešte nedali zastrašiť.Komunistom sa podarilo uzavrieť Cirkev za múry kostolov. Cez seminár, kde bývali bohoslovci, budúci kňazi, nad ktorým prevzali "patronát" ŠTB-áci, sa málokedy podarilo prešmyknúť niekomu, kto by mohol byť aktívnym kňazom. Takíto boli vylučovaní pre podozrenie spolupráce s "podzemnou cirkvou", alebo len preto, že po večeroch potajomky počúvali rádio Slobodná Európa. Ak sa aj "prešmykli", stali s kňazmi, a pracovali aktívne aj mimo kostola, boli prenasledovaní. Kňazov ubúdalo, ubúdalo aj tých, ktorí boli ochotní riskovať "protištátne správanie" a čo je najhoršie, ubúdalo kresťanských laikov.Mnohé farnostio zaspali hlbokým spánkom ako snehulienka a čakli na bozk od odvážneho princa, ktorý by neprišiel iba vymieňať kvety na sklenenej truhle, ale odvážil by sa odložiť veko pátosu a pobozkať spiacu princenznú.Po novembri 1989 prišla nová generácia kňazov a aj mnohí starší sa prebrali a pustili sa do "obnovy" Cirkvi. Mnohí zo starších už neboli schopní prekročiť svoj tieň a mali výhrady napríklad aj s používaním gitary na svätých omšiach, či s inými "novotami", ktoré vnášali mladí kresťania. Niektoré farnosti sa zo spánku postupne preberali, iným to išlo ťažšie. Niekde sa zamerali iba na vonkajšie prejavy. Aby mali pekný kostol s peknou fasádou a medenou strechou, aby sa konali po dedine pekné procesie a obnovili sa všetky pobožnosti tak, ako to bývalo zvykom a bolo to dobre. Kedysi.Nová doba však prináša nových ľudí s novým vnímaním. V mnohých dedinách aj kňazi sa nechali strhnúť do práce na to, kde vidieť výsledky hneď. Budoval sa kostol a pozabudlo sa budovať Cirkev. Cirkev to nie sú len múry, do obnovy ktorých ľudia investovali častokrát obrovské peniaze, to je spoločenstvo, živé spoločenstvo ľudí, ktorých bolo potrebné prebudiť a obnoviť podobne ako chrámy z kameňa.Ej, ale som sa rozpísal. Aby ste nemali veľa čítania naraz, pokračovanie dám asi zajtra. Chcem v ňom uviesť aj nejaké východiská a môj pohľad na to, ako by to išlo, keby sa viac vedelo a hlavne viac chcelo...
