Pokánie je zmena svojho života k lepšiemu. Na cestu pokánia určite nevykročí ten, kto je presvedčený o tom, že je úplne dokonalý, a že žiadnu zmenu nepotrebuje. Takýto človek obvykle očakáva, že zmeniť by sa mali tí druhí, veď predsa ich "nedokonalosť" je to, čo ničí jeho šťastie. Skúsenosť nás učí, že tí okolo nás sa obvykle začnú k lepšiemu meniť až vtedy, ak my sami začneme so sebou niečo robiť. Na cestu pokánia nevykročí ani ten, kto si síce uvedomuje, že nie je dokonalý, ale je presvedčený o tom, že sa zmeniť k lepšiemu nedokáže. Počul som vyjadrenie jedného človeka, ktorý to zhrnul takto: "Takého si ma Bože stvoril, takého ma máš!" :-)Boh sa usiluje človeka dostať na pokánie rôznymi spôsobmi. Niektorí z tých, ktorí poznajú príbeh o potope sveta, hovoria, že Boh veľmi kruto potrestal tých ľudí. To, že ich spomedzi mnohých zachránil len ôsmich, pokladajú za dôkaz o krutosti Boha, ktorý vraj vo výchove používa len bič, a zabúda na cukor. Dá sa na tento príbeh pozerať aj takto jednostranne, to však nie je celá pravda o tomto príbehu. Veď Boh Noemovi neposlal priamo koráb z neba. Dáva mu za úlohu ho postaviť pred zrakmi všetkých ľudí ako obrovský znak pokánia. Mohli si vybrať, či stavbu obrovskej lode na súši, tento z diaľky viditeľný znak, budú pokladať za znak veľkého pobláznenia Noeho, alebo za znak veľkého a včasného varovania a príležitosti k zmene.Čo týmto ľuďom bránilo, aby sa pridali k stavbe lode? Čo im bránilo, aby si postavili podobné koráby? Čo im bránilo, aby sa dali na pokánie ako to urobili napríklad obyvatelia mesta Ninive, ktorí boli pre svoje pokánie zachránení? Ľudia prizerajúci sa na stavbu korába nedokázali uznať, že by sa mali zmeniť. Nepriložili k dielu ruku, iba svoj výsmech. Človek je vždy náchylný na chyby iných pozerať cez lupu a na tie svoje ďalekohľadom z opačnej strany. Výzva na pokánie je výzva na zmenu nášho života k lepšiemu, k hodnotám o ktorých vieme, že nás robia hlboko ľudskými bytosťami, lepšími k tým, čo sú okolo nás.Pokánie to nie je snaha o vyššiu vlastnú dokonalosť, ale o zlepšení správania sa k druhým. Ako to bolo s tými rožkami? Môj nadriadený sa rozhodol, že v stredy a piatky bude iba o chlebe a vode, alebo lepšie povedané o rožkoch a o vode. V tieto dni nechodieval medzi nás do jedálne, ostával na dielni a tam jedol tie svoje rožky a zapíjal ich vodou. Keďže práca, ktorú sme robili, bola fyzicky náročná, nestačilo mu to, a v tieto dni býval nervóznejší ako v iné dni, keď si normálne zajedol. Napriek tomu, že on bol hrdý na to, že sa dokáže premôcť, jeho pôst bol pokáním viac pre nás ako pre neho. Preto som sa jeden deň už neudržal a od pľúc som mu povedal: "Prestaň už žrať tie rožky!" Predebatovali sme to potom v pokoji, a môžem povedať, že začal byť lepší k svojim podriadeným. Aj pôst od jedla je rozumným pôstom, nemal by nás však viesť k tomu, aby sme boli nervóznejší, ale k tomu, aby sme si uvedomili, že nielen z chleba je človek živý...Počas pôstu si mnohí veriaci dávajú rôzne predsavzatia, ktoré sú pre nich znakom pokánia, a ktoré sú obvykle spojené s nejakou námahou. Mali by sme si vyberať taký pôst, ktorý bude pokáním pre nás, a nie pre tých, ktorí sú okolo nás. Čo takto postiť sa od nedostatku času a pozornosti voči najbližším, alebo napríklad postiť sa od zlej a mrzutej nálady, alebo postiť sa od nedostatku úsmevu a srdečných slov, postiť sa od prejavov hnevu a urazenosti. Nie mračiť sa a vykrúcať hlavou od škŕkania v bruchu, ale usmiať sa a "vykrútiť" hlavou tam, kde je vhodné zamerať našu pomáhajúcu pozornosť. Vyberme si taký pôst, ktorý nebude pokáním pre tých okolo nás, ale pre nás, a ktorý bude pre nich radosťou...
