Čím viac sme však spoznávali deti a ich rodičov, uvedomili sme si, že najlepšou pomocou nebude iba rozdávanie šatstva, zháňanie lacnejších zemiakov a rozdávanie chleba. Nechceli sme im dať rybu, ale ponúknuť im udicu, teda, aby si na živobytie dokázali zarobiť sami. Spoznávali sme aj problémy v Základnej škole, kde potrebovali asistentov na udržanie disciplíny a na komunikáciu najmä s rodičmi záškolákov. Do škôlky sa prihlásilo tiež oveľa viac detí ako predtým a zišli by sa im asistenti. Najviac zo všetkého tu bola potrebná stála poriadková služba, pretože v tom čase - v roku 2004 bolo miestnym "športom detí" rozbíjať okná na škole a vysypovať kontajnery. Najhoršie to bolo so školou, lebo tá je majetkom mesta Košice a museli neustále investovať do zasklievania okien.Aj keď neradi, pustili sme sa do toho projektu s tým, že každý subjekt, kde mali robiť Rómovia z Lunika, si vybral svojich. Na nás bola celková koordinácia projektu a "papierovačky". Mestská časť si vybrala strážnu službu, sociálnych pracovníkov, ktorí sa starali o komunikáciu mestskej časti s rodinami a pracovníkov do pracovnej agentúry, škola so škôlkou si vybrali asistentov. My sme sa rozhodli, že ich budeme vyplácať presne v tých termínoch, ako sme vyplácali našich robotníkov v U.S.Steele, teda štyrikrát do mesiaca. Niekedy v tom čase nám počet robotníkov v oceliarskom gigante stúpol na 15 a dvaja najlepší z desiatich boli prijatí do trvalého pracovného pomeru. Vtedy sme teda prijímali siedmich do U.S.Steelu a 25 ako terénnych pracovníkov na Luniku IX. Počet pracovníkov, ktorých sme zamestnávali sa vyšplhal na 40. Romintegra 7777 sa stala stredným "podnikateľským podnikom".Prvý rok zamestnávania bol pre nás najväčšou školou. Vtedy sme ešte nemali vypracovaný podrobný dotazník, kde by sme zapisovali dosiahnuté vzdelanie, predchádzajúce zamestnanie, či a koľko platia za byt a energie, a či ich deti nie sú záškoláci. Naša pracovná agentúra Romintegra 7777 ešte neexistovala a ľudí si vyberali sami, či už v škole, škôlke, alebo na úrade. V začiatkoch sme museli na nich neustále dozerať na pracovnú disciplínu, lebo sa chceli správať tak, ako boli naučení na "zametačských prácach" v rámci VPP, či aktivačných prác. U tých, ktorí boli darebáci, sme museli zakročiť aj ostrejšie a odmeny dostávali podľa toho, kto ako sa usiloval.Veľmi dobrú spoluprácu sme mali najmä so Základnou školou a škôlkou, kde títo ľudia skutočne pracovali a malo to svoj význam. S miestnym úradom bola spolupráca horšia. Ľudia, ktorých vybrali oni, neboli všetci zodpovední, lebo sa to od nich niekedy ani nevyžadovalo. Niektorí z nich, ktorí pracovali v poriadkovej službe ma obvinili, a to dokonca v miestnej televízii, že ich okrádam na plate, hoci ja osobne som z toho projektu nemal ani korunu aj napriek tomu, že som mal s tým najviac starostí. Problém vznikol z toho, že sme nemali načas odovzdané smenovky z miestneho úradu, a tak sme všetkým pre istotu dali v ten mesiac o dva stravné lístky viac. To im neprekážalo. Keď sme im však o mesiac dali o tie dva lístky menej, urobili z toho aféru a čo ma najviac mrzí, aj vtedajšia hovorkyňa magistrátu, si to nepreverila a do televízie prisvedčila, že podľa toho asi budem zlodej.Bol to prvý rok tohto projektu a učili sme sa a zisťovali, s kým sa dá spolupracovať a s kým nie. Okrem tohto projektu sme sa pustili aj do výstavby Komunitného centra. Rok predtým sme dali vypracovať projekt a mesto nám poskytlo financie na časť projektovej dokumentácie a na začiatkok stavby. Najhoršie zo všetkého bolo vybaviť potrebné povolenia. Našťastie sme našli človeka, ktorý celé dni chodil po úradoch a všetkých asi okolo 40 povolení získal. Okrem týchto projektov sme naďalej učili v škole a pre deti sme mávali každý deň otvorené priestory pre voľnočasové aktivity. Bolo to náročné, ale pomohli sme vďaka týmto projektom tým šikovnejším rodinám. Malo to zmysel a na ďalší rok sme boli múdrejší. O tom však až v nasledujúcom článku...
