Musím vedieť, čo mám na darovanie pre druhých. Doba a svet je v neustálej zmene a preto aj v spoločnosti a v Cirkvi vznikajú stále nové a nové potreby. Boh to vidí, preto si hľadá stále nových a nových ľudí, ktorí majú dary schopné uspokojiť tieto potreby.Problém prízemia - Je to ďalší argument, prečo je potrebná príprava. Dnes na školách sa má možnosť mladý človek možnosť naučiť sa mnohé veci. Nikde ho však neučia, ako sa má vyznať vo svojich citoch, ako má zvládnuť svoju povahu...Ak takýto človek nastúpi napríklad do noviciátu, alebo do seminára, ak nevie zvládať svoje city predtým, bude z neho síce dokonalý rehoľník či rehoľnica, dobre zvládne svoju kňazskú profesiu, ale ľudsky zostane na nízkej úrovni. A tak sa môže stať že mnohé jeho dobré vlastnosti nevyužije preto, lebo nevie napríklad ovládať svoj hnev, nevie zvládať smútok, pôsobí dojmom nevyrovnanosti a nestálosti a preto len ťažko si dokáže získavať dôveru. Aj v zasvätenej osobe musí byť viac poschodí a musia byť v poriadku.Ak k niekomu prídeš na návštevu a uvidíš, že má na prízemí neporiadok, nechce sa ti ísť ďalej. Ak niekto nie je najskôr hlboko ľudský na prízemí, potom zdravo kresťanský, nemôže byť príťažlivo zasvätený, nemôže do rodiny prinášať tie hodnoty, ktoré rodina potrebuje. Žiaľ poznám niekoľko zasvätených karikatúr - sú to ľudia, ktorí zabudli na prízemie, ľudia, ktorí zabudli byť najskôr ľudskí. Nebolo by dobré, keby si pri pohľade na komunitu niekto takto povzdychol: „Ako málo je dnes medzi ľuďmi človekov.."Povolanie k láske - Treba si uvedomiť, že v skutočnosti neexistuje rozdiel medzi jednotlivými povolaniami. Povolanie je iba jedno a to je povolanie k láske. Z tejto zásady vyplýva základná rovnocennosť všetkých povolaní. Je úplným nezmyslom hovoriť o tom, že niektoré povolanie je dôležitejšie ako druhé. Takisto je nezmyslom hovoriť o zrade povolania. Boh povolanie nenatláča - ponúka ho človeku a človek ho buď slobodne prijme, alebo slobodne odmietne. Ak človek povolanie od Boha slobodne odmietne, Boh má vždy dostatok možností, aby mu aj napriek všetkému dožičil šťastie v inom povolaní.My nemáme právo súdiť rozhodnutia druhých ľudí, pretože nevidíme do ich srdca. Na strate povolania nemá vinu málokedy máva len ten, kto odíde, obyčajne je to aj vina komunity, ktorá nedokáže prijať a uplatniť dary človeka, ktorý je "trochu iný" ako všetci. V tomto svetle možno trochu lepšie dokážeme pochopiť výrok: „Hľadaj pravdu a pravdu a pravda ťa oslobodí, aj keby ťa to málo stáť povolanie." (O. Krajňák) Človek je v prvom rade zodpovedný voči Bohu - rozvíjať dary, ktoré má od neho pre druhých a voči svojmu svedomiu. Boh vo svojich plánoch počíta aj s ľudskou slabosťou. Nestarajme sa do ciest, aké má Boh s konkrétnymi osobami - každý má svoju vlastnú, špecifickú cestu.
