Predstavte si obrovskú žulovú kocku 20x20x20km. Vedľa nej by naše Tatry vyzerali iba ako väčšie mravenisko. Predstavte si, že k tej obrovskej žulovej kocke raz za tisíc rokov priletí kolibrík a očistí si zobáčik. Nuž a keď keď sa kolibríkovi podarí zobáčikom tú žulovú kocku zbrúsiť, uplynie sekunda z večnosti. Možno ani nie celá. Keď som tento príbeh počul po prvý krát, zažil som niečo, ako keď sa večer pozerám na oblohu a pokúšam sa zrakom preniknúť do hĺbok vesmíru. Nepredstaviteľná obrovská diaľka, nepredstaviteľne dlhý čas.Keď si tento čas porovnám s rokmi, ktoré ma ešte čakajú prežiť tu na zemi, v mojom prípade je to maximálne tak 40 rokov, vždy uvažujem na tom, že tu niekde musí byť systémová chyba. Dokážem vnímať obrovské diaľky a dokážem sa pohybovať vo vesmíre ešte pomalšie ako keď porovnám rýchlosť slimáka s gepardom. Dokážem vnímať obrovské kvantum času a zdá sa mi nespravodlivé prežiť z tohto množstva iba nejakú odrobinku. Viem, že je vo mne túžba po nekonečných diaľkách aj po nekonečnom živote. Uvažujem nad tým, prečo nám Boh dal schopnosť to vnímať, túžiť po tom, keby nám nechcel dať možnosť, aby sme to okúsili. Mne z toho vyplýva, že musíme byť stvorení pre večnosť.Ja osobne verím, že smrťou sa život nekončí. Smrť vnímam ako pokračovanie života, toho života, ktorý v sebe cítim, ktorý je nebiologický a predsa je logický. Najviac si to uvedomujem vtedy, keď stojím pri truhle milovaného človeka. Neuverím, že toto by mal byť koniec toho, čím všetkým podľa mňa človek je. Veľmi silno prežívam to, že človek je aj telom aj dušou, ktorá nie je viazaná na biológiu človeka, na jeho elektrické vnemy z receptorov tela. Nie sú to vtedy iba bunky v mojom tele, ktoré kričia: "Toto predsa nemôže byť koniec!"Ja osobne som odpovede na tieto otázky našiel vo vnímaní sveta, ako mi ho ponúka Biblia a moja viera. Verím, že smrťou sa život nekončí, že sa iba zmení, najskôr na život bez tela, a potom ešte raz na život v oslávenom tele. Mojím hlavným dôvodom tejto viery je hlavne to, že verím, že môj Vykupiteľ žije. Ten, ktorého prebodli, ten, ktorému z boku spolu s krvou vyšla aj voda, pretože bol načisto mŕtvy. Táto viera mi dáva obrovskú nádej, že moje túžby sú splniteľné a dáva mi aj návod, ako môžem prispieť k ich naplneniu, a odkiaľ mám k tomu čerpať silu. Moja viera mi pripomína to, že k terajšiemu životu musím pristupovať zodpovedne, pretože od neho závisia tie budúce, aj život bez tela, aj život v tele.Uvedomujem si tiež túžbu po tom, aby som bol šťastný. Ale nie iba chvíľku, večne a to vo všetkých troch životoch, ktoré ma čakajú. Viem, že v tomto prvom, ktorý teraz prežívam je mojou úlohou dostať sa do neba, ktoré si ponesiem cez tie ostatné životy. Uvedomujem si, že je to v prvom rade na mne, či si vo svojom srdci vytvorím nebo, či peklo. A viem, aké je ťažké žiť vedľa človeka, ktorý má vo svojom srdci peklo a šíri ho okolo seba. Uvedomujem si aj to, že po smrti má čaká život s ľuďmi podobného razenia, preto už tu na zemi vyhľadávam priateľov, ktorí okolo seba šíria nebo, aby som sa od nich nechal nakaziť nebom, ktoré sa prejavuje najmä tým, ako majú ľudia otvorené srdce pre tých ostatných.Doteraz najviac mi rozdiel medzi nebom a peklom priblížilo jedno porovnanie, ktoré tuším pochádza z Číny. Toto prirovnanie hovorí, že aj v nebi aj v pekle to bude rovnaké. Bude tam stôl plný vyberaných jedál a za ním budú sedieť ľudia, ktorí budú mať v rukách dvojmetrové lyžice. V nebi budú všetci najedení a šťastní, a v pekle budú všetci nahnevaní, ušomraní a hladní. V nebi sa totiž v priateľskej debate a atmosfére každý usiluje nakŕmiť tých, čo sedia oproti neho za stolom, v pekle sa každý za veľkého šomrania a obviňovania tých druhých usiluje nakŕmiť sám seba. Rozdiel medzi nebom a peklom vnímam ako rozdiel medzi tým byť v kruhu naozajstných priateľov, a byť veľmi dlhý čas zatvorený na izbe s človekom, ktorý je rovnako nepríjemný ako ja sám. :-))Aj nebo aj peklo si nesie každý sám so sebou...
