Bojovať proti chudobe znamená, aby sa na chudobných hľadelo s vedomím, že všetci sú účastní na tom istom Božom pláne, máme budovať jedinú rodinu, v ktorej všetci podriadia svoje správanie princípom bratstva a zodpovednosti. Vieme že existuje aj chudoba, ktorá nie je materiálna a nie je dôsledkom materiálneho nedostatku. Napríklad aj v bohatých a rozvinutých spoločnostiach žijú osoby, ktoré sú vnútorne dezorientované a ktoré napriek ekonomickému blahobytu zažívajú rôzne formy strádania. Na jednej strane to je „mravná zakrpatenosť“ a na druhej strane negatívne dôsledky „nadpriemerného rozvoja“.Chudoba sa často dáva do súvisu s počtom detí, akoby bol jej vlastnou príčinou. V dôsledku toho prebiehajú kampane za reguláciu pôrodnosti vedené na medzinárodnej úrovni aj metódami, ktoré nerešpektujú ani dôstojnosť ženy, ani právo manželov zodpovedne si zvoliť počet detí a často nerešpektujú ani právo na život. Vyhladenie miliónov nenarodených detí v mene boja proti chudobe, predstavuje v skutočnosti odstránenie tých najbiednejších spomedzi ľudských bytostí. V popredí ostáva skutočnosť, že v roku 1981 bolo približne 40% svetovej populácie pod hranicou absolútnej chudoby, zatiaľ čo dnes sa toto percento znížilo na polovicu a chudobu prekonali aj populácie vyznačujúce sa značným počtom detí. Je zaujímavé, že medzi najviac rozvinutými národmi sa najlepším možnostiam rozvoja tešia tie, ktoré majú najvyššie indexy pôrodnosti. Potvrdzuje sa, že väčší počet detí je skôr bohatstvom, nie faktorom chudoby.Závažnou oblasťou, ktorá je v centre programov boja proti chudobe je chudoba detí. Keď chudoba zasiahne rodinu, deti sú tými najzraniteľnejšími obeťami: takmer polovicu tých, ktorí dnes žijú v absolútnej chudobe, predstavujú deti. Osobitnú pozornosť si zasluhuje vzťah medzi odzbrojením a rozvojom. Znepokojenie vyvoláva aktuálna globálna úroveň výdavkov na zbrojenie. Nesmierne materiálne a ľudské zdroje, ktoré sa používajú na zbrojenie, sú odobraté z rozvojových projektov pre tie národy ktoré sú najchudobnejšie. Ušetrené finančné zdroje by mohli byť určené na rozvojové projekty pre najchudobnejšie a najnúdznejšie osoby i národy. Potravinová kríza vo svete nie je o nedostatku jedla, ale skôr problematickým prístupom k nemu. Nožnice nerovnosti sa roztvárajú a vyvolávajú reakcie, ktoré sa môžu zvrhnúť aj na násilie. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšuje. Mali by sme sa zamerať na záujmy veľkej ľudskej rodiny. Na to je potrebná solidarita tak medzi bohatými a chudobnými krajinami, ako aj v rámci jednotlivých krajín, i keď sú bohaté. Každý človek by sa mal cítiť osobne zranený nespravodlivosťou vo svete a s ňou spojeným porušovaním ľudských práv. Finančná kríza v poslednej dobe ukazuje, ako finančnej činnosti, niekedy riadenej čisto sebeckou logikou, chýba akýkoľvek dlhodobý ohľad na spoločné dobro. Finančníctvo má vykonávať funkciu mosta medzi prítomnosťou a budúcnosťou, ktorý má slúžiť na podporu vytvárania nových možností produkcie a práce v dlhodobej perspektíve. Nemožno poprieť, že prílišne zdôrazňovanie sociálnej pomoc je koreňom mnohých omylov pri poskytovaní pomoci chudobným krajinám. Investovať do vzdelávania ľudí a rozvíjať kultúru vlastnej iniciatívy sa zdá byť v súčasnosti tým pravým strednodobým i dlhodobým plánom. Boj proti chudobe nie je len problémom organizácií, potrebuje mužov a ženy, ktorí sú schopní hlboko prežívať medziľudské vzťahy a sprevádzať jednotlivé osoby, rodiny a spoločenstvá na ceste ľudského rozvoja. Ján Pavol II. upozorňuje na nutnosť „zbaviť sa takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných – osobách i národoch – akési bremeno a nepríjemných dotieravcov, nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali. Chudobní sa dožadujú práva podieľať sa na využívaní materiálnych dobier a zúročiť svoje pracovné schopnosti na výstavbu starostlivého a šťastného sveta pre všetkých“. Iba pochabosť môže viesť k tomu, aby niekto staval dom zo zlata, keď je naokolo púšť alebo spustošenie. Sociálna náuka Cirkvi sa vždy zaujímala o chudobných. Je vhodné vo svetle primátu lásky zvlášť pripomenúť „prednostnú lásku k chudobným“ o ktorej svedčí celá kresťanská tradícia, počnúc tradíciou prvotnej Cirkvi. Toto vedomie aj dnes sprevádza činnosť Cirkvi voči chudobným, v ktorých vidí Krista, pričom jej v srdci neustále zaznieva poverenie zverené apoštolom od Kniežaťa pokoja: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9, 13). Kresťanská komunita verná tejto výzve svojho Pána, neprestáva poskytovať celej ľudskej rodine svoju podporu, nedáva len z nadbytku, usiluje sa predovšetkým „zmeniť spôsob života, spôsoby výroby a spotreby a strnulé štruktúry moci, ktoré dnes riadia spoločnosť“. Preto na začiatku nového roka adresujem každému Kristovmu učeníkovi, ako aj každému človeku dobrej vôle, svoje vrelé pozvanie na to, aby otvoril svoje srdce potrebám chudobných a urobil všetko, čo je možné, aby im poskytol pomoc. Naďalej totiž platí, že „boj proti chudobe je budovaním pokoja“.Sú to len niektoré vybrané myšlienky spracované do súvislého textu. Kto by mal záujem prečítať si celé posolstvo, nájde ho na adrese:http://www.kbs.sk/?cid=1229881619
