"Reakcia od Jozefa Mikloška mladšieho(Joga), predsedu Spoločnosti priateľov detí z detských domovov - Úsmev ako dar:Takých ako Jozef Baláž, ročne opustí všetky typy zariadení pre deti s ústavnou starostlivosťou asi 250-300 mladých dospelých. Najhoršie dopadajú tí, ktorí vyrastali v internátnom modeli detského domova, ktorý ich nepripravil do samostatného života. Z týchto zariadení ešte problémovejšie končili mladí ľudia vyrastajúci v systéme osobitných internátných škôl (bývalé OŠI), kde väčšina z nich má rozličný stupeň mentálneho zaostávania. Až 80% týchto mladých z OŠI malo a má vážne problémy po odchode zo zariadenia samostatne žiť.Jožo Baláž, ktorého veľa rokov osobne dobre poznám, nevyrastal v detskom domove, ako tvrdí článok, ale práve v OŠI. Typické pre mnohých týchto "odchovancov" je žitie v nereálnom svete, neschopnosť zaradiť sa do pracovného procesu, neschopnosť prebrať zodpovednosť za svoj život, nereálne snívanie najmä o umeleckej dráhe, ktorá nezodpovedá ich talentu, nevytrvalosť v začatých činnostiach. Časť z nich, žiaľ, zneužíva svoju situáciu a miesto toho, aby si sami pomohli, neustále sa spoliehajú na pomoc zvonka, bez svojho pričinenia.Manželov Tomovcov poznám vyše 10 rokov. Niekoľko 100 mladých dospelých prešlo ich zariadeniami, v súčasnosti sa starajú o vyše 150 z nich vo viacerých zariadeniach. Starajú sa aj o mnohé rodiny svojich odchovancov. Zdôrazňujem tieto čísla preto, že postarať sa dlhšie obdobie čo i len o jedného z "odchovancov" OŠI vyžaduje obrovské nasadenie, obetavosť a trpezlivosť. Je úplne v poriadku, že po mnohoročných skúsenostiach s tymito mladými zaviedli relatívne tvrdé pravidlá pomoci, aby oddelili tých, ktorí si naozaj chcú pomôcť a tým pomohli, od tých, ktorí si pomôcť nechcú a zneužívajú dlhodobo pomoc druhých.Fakt, že Jozef Baláž po 4 rokoch po odchode z OŠI resp. z odborného učilišťa nie je schopný sa o seba postarať, svedčí o tom, že patrí do skupiny tých, čo si reálne nechcú pomôcť.Každému, kto si trúfa kritizovať manželov Tomovcov odporúčam zobrať si do starostlivosti na niekoľko rokov (stačilo by aj na niekoľko mesiacov) nejakého problémového "odchovanca". Potom bude mať morálne právo posudzovať prácu iných. Každému taktiež, kto má pocit, že zo štátnych a samosprávnych peňazí, ktoré idú na tieto zariadenia sa dá zbohatnúť, odporúčam založiť si podobné zariadenie, aby videl, aké sú tieto dotácie malé, ako nepokrývajú reálne náklady a aké je ťažké udržať tieto zariadenia ekonomicky pri živote.Záverom konštatujem: problém mladých dospelých, ktorí končia ústavnú starostlivosť je naozaj zložitý. To, že mnohí z nich končia ako bezdomovci je fakt, za ktorý nesie hlavnú zodpovednosť minulý internátny systém zariadení a nie manželia Tomovci. Ľudia, ktorí mnoho rokov pomáhajú riešiť tieto problémy si zaslúžia obdiv a nie tendenčnú kritiku založenú na polopravdách. O neserióznosti autorov svedčí aj fakt, že si neoverili skutočnosť, či Jožo Baláž vyrastal v detskom domove alebo v OŠI, čo podstatne mení vierohodnosť jeho výpovede."Od novinárov sa očakáva, že dokážu prinášať informácie bez tendenčných prifarbení vyplývajúcich buď z ich vlastného svetonázoru, alebo z nedostatočných informácií o danej téme. Očakáva sa od nich, že si vypočujú najmä mienku tých, ktorí problému rozumejú najlepšie. Podnadpisy: "Nedotknuteľní fanatici?" "Tanec ako cesta k Diablovi?" "Spievať len pre Boha, nie pre ľudí?" a uverejnenie len osobného účtu vraj zodpovedného Jozefa Baláža a nie aj účtu tých, ktorí pomohli a pomáhajú stovkám detí, ktorých rodičia odvrhli, a z ktorých dnes už mnohí majú svoje vlastné rodiny, je zaujatosť ako Brno a tej by sa novinári (tí dobrí určite) mali vyhýbať. V mnohých článkoch sa im to podarilo, v tomto nie. Nesmieme zabúdať, že stromy by sme mali posudzovať podľa ovocia...
