Boľševizmus v praxi znamená to, že početnejší, silnejší a vplyvnejší sused, si začne nárokovať, napríklad aj v mene demokracie na to, že začne rozhodovať aj v tých oblastiach, v ktorých ste si doteraz rozhodovali sami. Väčšina rozhodne a menšina sa musí prispôsobiť. Čo však s tými, ktorí sa prispôsobiť nechcú a pre ktorých jednoznačné výhody lepšieho spoločného biznisu nie sú vyššou hodnotou ako je túžba rozhodovať o vlastnom osude podľa iných pravidiel, než aké globalizácia presadzuje. Niektoré z týchto otázok sme určite riešili pri rozdelení Československa.Kedy a akým spôsobom sa môže takáto skupina osamostatniť? Čo je rozhodujúce pri uznaní jej práva na sebaurčenie? Musia mať vlastné územie, na ktorom žijú určený čas? Čo ak populačne prečíslili obyvateľstvo a tvoria v určitej oblasti početnú prevahu? Čo ak sú oproti kolosu, v ktorom žijú, len mizivým percentom? Čo ak taká istá veľká skupina ľudí v niektorom štáte sa počtom blíži k polovici? Koľko percent, koľko tisíc, alebo miliónov musí mať určitá skupina na to, aby ju svetové spoločenstvo štátov pustilo do rodiny? Aké musí mať veno? Je rozhodujúci počet naftových vrtov a výška HDP na obyvateľa?Nie sú to jednoduché otázky a bude veľmi náročné nájsť také odpovede, ktoré by uspokojili tých, ktorým na odpovediach aj seriózne záleží. Zdá sa, že dnes sa štáty dokážu zjednotiť iba pri vidine spoločného zisku, prípadne ešte pri športe. Ako však budú vyzerať Olympijské hry v krajine, ktorá sa netají porušovaním ľudských práv? Diplomati to nebudú mať v najbližšom období vôbec ľahké. Nefunkčné OSN už dávno nie je garantom šíriteľa pokoja, pretože pokoj je dielom spravodlivosti a OSN nemá páky na to, aby dokázalo vyžadovať spravodlivosť od všetkých rovnako. Zdá sa, že väčšine štátov súčasný stav vyhovuje, pretože politika je málokedy vnímaná ako služba spoločnosti a úsilie o spoločné dobro, častejšie je vnímaná ako možnosť byť bližšie pri ekonomickom koryte...
