Minulý rok som sa k putovaniu nedostal, pretože som mal starosti s preberaním farnosti. Už vtedy som si povedal, že urobím všetko pre to, aby rok 2012 bol pokračovaním mojej "pútnickej levočskej kariéry". Podarilo sa, našlo sa dostatok ochotných ľudí a ráno o šiestej sme sa mohli vydať na púť smerom k Levoči. K Márii, ktorá putovala za svojou príbuznou Alžbetou, k ostatným pútnikom, ktorí tam putovali, aby zažili radosť zo spoločenstva ľudí na najväčšej svätej omši na Slovensku. Aj tento rok na púti bolo okolo pol milióna ľudí. V tej mase ľudí si človek uvedomí, že svoju vieru neprežíva sám, no uvedomí si aj to, že nie je až taký dôležitý, pretože je len jeden z mnohých.Počasie nám už od rána prialo. Nebolo veľmi horúco a slnko bolo ukryté pod mrakmi, ktoré nás chránili pred najväčšou páľavou dovtedy, kým túto úlohu prenechali stromom, popod ktoré sme prechádzali v závere púte. Väčšiu čas púte sme prežili v družnej debate o všeličom možnom. Nezabudli sme pozdraviť kríže popri cestách, ktoré tam ľudia postavili preto, aby pripomínali, kto nás má zo všetkých najradšej. Zastavili sme sa na krátku poklonu v kostole v Kežmarku, Ľubici, ale aj v kostolíku v Ruskinovciach, kde nám bolo do spevu aj napriek tomu, že bolo čoraz náročnejšie sa postaviť po oddychu, kedy sme trochu vystreli ubolené nohy.Najťažší úsek bol ten posledný. Najskôr strmé klesanie smerom pod horu a potom po krátkom oddychu a "dotankovaní" tekutín nasledovala horská, akoby nekonečná prémia. Zdola sme už videli vežu kostola, no stuhnuté svaly mali problém kráčať už aj po rovine a ozývali sa aj kolená. Bolo to náročné, no zvládli sme to. Bolesť musela ustúpiť radosti, ktorá prišla po prekonaní náročnej púte, po prekonaní seba. Po radosti z obety za druhých, pretože sme nekráčali len pre dobrý pocit, ale preto, aby sme pomohli všetkým, na ktorých sme si popri kráčaní spomenuli. Do Levoče sme dorazili hodinku pred úvodnou svätou omšou. Nebolo pre mňa jednoduché ani kráčať v sprievode medzi kňazmi, ani koncelebrovať pri oltári, ani sedieť v spovednici. Priznám bez mučenia, že som podcenil prípravu a na také putovanie mám menšiu kondičku a viac kíl, ako by sa patrilo :-). Na budúci rok však som rozhodnutý ísť znova.Nechcem nechať v štichu najmä tých najstatočnejších z nás, ktorí túto istú cestu odkráčali aj opačným smerom, z Levoče domov, k svojim, za ktorých túto púť obetovali. Ja som sa vrátil už v sobotu večer, aby som bol k dispozícii na nedeľných svätých omšiach. Posledná bola večer o siedmej v osade. Keď sme končili, akurát cez osadu prechádzali Lendačania, ich prechod strážili policajti, pretože pred dvoma rokmi niekto po nich hádzal kamene. Tento rok sa stretli s iným privítaním. Kantorka Monika ich spolu s mladými z osady privítala uznanlivým potleskom, ku ktorému sa pridali aj viacerí dospelí. Pridali by sme sa aj k ich spevu, no pieseň, ktorú spievali, sme nepoznali. Na budúci rok sa dohodneme, ktorou piesňou pri prechode procesie spoločne oslávime Boha, ktorý necháva slnku svietiť na všetkých rovnako.Teraz ešte nedokážem odhadnúť, koľko statočných sa nájde na budúci rok. Bolo to ťažké, no práve preto to bolo také pekné, lebo sme neputovali len za seba, ale za všetkých, ktorí sú nám drahí...
