Pre mňa to nebol len mŕtvy novorodenec. Veľmi dobre viem, že matka toto svoje dieťa oslovila menom už veľakrát predtým. Ešte vtedy, keď bolo v takom štádiu vývoja, že mohla podľa našich zákonov ísť k lekárovi, a bez udania dôvodu požiadať, aby ukončil jej tehotenstvo, aby zabil dieťa, ktoré nosí pod srdcom. Siedmi z našich dvanástich ústavných sudcov by ju presvedčili o tom, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, ešte nie je človek. Že ešte sa na neho nevzťahuje 15 článok o tom, že "Každý má právo na život, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením."Kde to žijeme, keď namiesto vnímania lásky rodičov, ktorí prijímajú svoje deti od prvej chvíle ich existencie, a namiesto vnímania ich bolesti pri malej bielej rakve, hľadáme "vedecké" dôkazy toho, odkedy je vlastne človek človekom? Jedným nie je dopriate sa narodiť, a druhým nie je dopriate mať vlastné meno. Tvrdíme o sebe, že sme civilizovanou spoločnosťou, lebo používame splachovací záchod a internet. Sme naozaj na vyššej úrovni od tých, ktorí nepoužívajú porcelánové toalety? Sme na vyššej úrovni od tých, ktorí ak sa chcú porozprávať, tak prekonajú vzdialenosť, ktorá ich delí? Nevytráca sa z nás hlboká ľudskosť?Ak som náhodou porušil zákon tým, že som vyhovel prosbe dedka, a nazval som jeho vnučku Evkou, rád si ponesiem následky, a dopredu hovorím, že tento svoj čin nebudem ľutovať. Rád sa v tomto stanem doživotným recidivistom. A aj keď jedenásti z dvanástich ústavných sudcov budú tvrdiť, že matka ešte pod srdcom nemá človeka, ale iba plod, neuverím im. Ich slovo je pre mňa šuvix oproti slovu milujúcej matky...
