Ak si niekto myslí, že sa ho toto podobenstvo netýka, strašne sa mýli. Týka sa každého z nás. Každý v živote prežije role obidvoch bratov, a tí najsilnejší aj rolu odpúšťajúceho, milosrdného otca. Prvá rola je veľmi lákavá. Vziať to, čo mi právom patrí a ísť si užiť. Právom mi to patrí preto, lebo niekto sa chce podeliť s prácou svojich rúk so mnou, ktorého pokladá za svojho potomka. Mám právo si to užiť, a môžem povinnosť zveľaďovať zdedené odložiť bokom. Koniec takéhoto správania je vždy rovnaký. Medzi sviňami. Toho, ktorý si chce iba užívať, ožobračia partneri užívania si. Každú zábavu vždy musí niekto zaplatiť, a kto platí, aj keď nie z práce svojich rúk, má naoko veľa priateľov. Lenže to nie sú jeho priatelia, to sú priatelia jeho peňazí...Často sme aj v pozícii druhého brata. Oplatí sa dať znova šanca bratovi, ktorý ju už raz premárnil. Je jeho návrat do rodičovského domu skutočný, alebo je to pretvárka, ktorá mu má znova z práce mojich rúk naplniť jeho vyhajdákanú peňaženku, či preúverovaný bankový účet? Veď na dedičstvo aj tak nemám nárok. Kým žije ten, po ktorom idem dediť, je to stále jeho vlastníctvo. Je iba na ňom, koľko z toho ktorému poukáže, a žiadne percento z neho mi nemôže vynahradiť dobré vzťahy s bratom. Ak ma otec doviedol k tomu, aby som to čo mám neprehajdákal, už teraz mám oveľa viac ako brat, ktorý si chce iba užívať. A keby sa vrátil aj desaťkrát a polovica z otcovho dedičstva by zakaždým bola menšia a menšia, mám v rukách stále viac ako brat, ktorému všetko v rukách "zhorí"...V pozícii otca, ktorý odpúšťa sme málokedy. Je to tá najťažšia pozícia. Nevyžadovať nemožné a vždy prijať márnotratného, a podať mu pomocnú ruku. Je to vždy o riziku, že bude treba veľa prenechať. Je to vždy o riziku, že ponúknutá pomoc sa minie účinkom. Jediná istota je v tom, že konkrétnu lásku je iba veľmi ťažké neopätovať. Nie je to o tlaku zvonka, je to o tlaku zvnútra, na steny srdca, aby sa rozšírili. Milosrdný nikdy nič nestráca, lebo je vždy pripravený dať všetko, a aj keď dá všetko, ešte mu zostáva tak úžasne veľa. Milosrdenstvo už nie je obetou, lebo obeta bolí, tá nie je pripravená dať všetko.Každý z nich nás učí veľa. Prvý márnotratný nás učí vrátiť sa. Učí nás uvedomiť si, že sa vždy oplatí vrátiť, lebo u Otca sa má dobre každý. Aj keď dostáva menej, je to vždy viac, ako falošný pocit z rozdávania nezaslúženeho. Druhý márnotratný nás učí, že ak práve nie sme na odchode, a vracajúci sa čerpajú aj z "nášho", máme stále viac ako oni, lebo sme nestratili odchodom. Každý vracajúci sa je prínosom, pretože nám pomáha si uvedomiť, že ak oplatí vrátiť, oveľa viac sa oplatí nevzdialiť sa. Milosrdný otec nás učí najviac. Vedie nás k pochopeniu toho, že z nevyčerpateľného prameňa je vždy dosť pre všetkých. Pre tých, ktorí verne zostávajú, aj pre tých, ktorí sa vracajú možno aj viackrát. Učí nás, že veľká radosť z vracajúceho sa syna, je presne taká istá ako tichá radosť zo syna, ktorý je stále pri ňom, pretože obidvoch miluje rovnako.
