Až keď som sa lepšie zahľadel, zbadal som, že po ruke mu chodí malá lienka. Usiloval sa udržať ju na ruke, preto s ňou neustále otáčal, aby mu lienka neodletela. Bol som zvedavý, čo s tou lienkou urobí.Na ďalšej zastávke rýchlo vystúpil a bez ohľadu na to, čo si budú ľudia myslieť, ponáhľal sa k prvému kríku a lienku naň opatrne položil. Potom urýchlene nastúpil ešte predtým, ako sa zatvorili dvere. To čo urobil, mi bolo veľmi sympatické. Všimnúť si uprostred množstva betónu živého tvora a vrátiť ho do prvého kúska prírody, ktorý našiel... Ten človek u mňa zabodoval! Pomyslel som si, že určite musí mať dobré srdce.Keď nastúpil, chytil sa držadla a uprene sa pozeral z okna. Zrejme bol zvedavý, ako to s lienkou dopadlo. Mal som z neho fakt dobrý pocit. Zažil som peknú chvíľu, ktorá môj deň urobila krajším. Vždy je pekné stretnúť človeka, ktorý je citlivý k zvieratám a uvedomuje si, že aj zvieratá cítia bolesť. Tým sa však príhoda neskončila.Hneď po jeho nastúpení sa električka prudšie pohla a jeden mladučký študent, ktorý stál hneď vedľa pána trochu zabalansoval a jemne štuchol do "záchrancu lienky". Vyhlesol tiché "prepáčte", a chytil sa pevnejšie. Ani by som si to nebol všimol, keby sa akoby šibnutím čarovného prútika zo "záchrancu lienky" nevykľul hulváth. Veľmi sprosto a arogantne začal nadávať študentíkovi, že prečo sa nedrží a prečo nedáva pozor, že sú tu aj iní ľudia...Škoda. Tak ako mi predtým tento pán okrášlil deň, teraz mi úplne pokazil náladu. Študentík sa so slovami "prepáčte", "prepáčte" presúval na druhý koniec električky, aby pán na neho nemal hlasový dosah. Ja som medzitým pozoroval "záchrancu lienky". O dve zastávky som mal vystúpiť. Pred vystúpením z električky som mal sto chutí položiť mu otázku: "Vy máte rád iba zvieratá, a ľudí nie?" Vtedy som mu ju nepoložil. Bol som príliš zaskočený spádom udalostí, všetko sa to odohralo príliš rýchlo. Mal som mu položiť tú otázku?
