Selfíčko (čiže fotka seba samého) sa stalo symbolom samoľúbosti, márnivosti, závislosti na obdive a zbieraní lajkov, teda je stelesnením všetkého, čo je v neporiadku s dnešným svetom.
Dovolím si nesúhlasiť. Pridaním vlastného selfíčka.
Aj keď, nie je to de facto selfíčko, lebo fotku urobil môj manžel. Ale, som na nej ja, chvascem sa, že som bola v Budapešti a že si môžem dovoliť výlet loďou po krásnom modrom (zelenom?) Dunaji s výhľadom na úžasnú budovu parlamentu a ešte k tomu so šampanským v ruke. Základné atribúty selfíčka spĺňa.
Fotka bola špeciálne upravená (ustrihnutá) tak, aby nebolo vidieť, že sa tam tlačím s tuctom ďalších selfíčko-chtivých turistov, že mi ešte minútku predtým priamo do tváre vypúšťal kúdoly cigaretového dymu istý „empatický“ spolusediaci, že to šampanské bolo teplé a že výlet loďou bol jeden z najlacnejších, ktoré tam ponúkali. To všetko tam, našťastie, nevidieť. Vidieť mi tam síce dvojitú bradu a na pôvodnej verzii fotky aj trochu šedivých vlasov pri uchu, ale to ucho sa mi podarilo ustrihnúť. Dvojitá brada sa ustrihnúť nedala, tak som sa s ňou zmierila. Viac-menej.
Tak závidíte už?
Nie? Nevadí. Vyvolať závisť totiž nebolo mojou motiváciou. Naozaj. Veď kto by sa už dnes chvastal výletom do Budapešti. Kamoška Petra bola pred týždňom na Galapágoch. Do prčíc!
Čo bolo mojou skutočnou motiváciou je na dlhšiu rozpravu, pretože ide o kombináciu viacerých faktorov. Jedným z nich bude určite moja pamäť. Respektíve jej nedostatky. Na vine môže byť vek alebo aj všeličo iné, ale faktom zostáva, že zabúdam. A to nielen na veci, na ktoré je dobré zabudnúť, ale aj na tie, ktoré by bolo pekné si v pamäti uchovať a z času na čas pripomenúť. Zistila som to viacerými spôsobmi (áno aj v špajzi, kde som sa ocitla nemajúc potuchy, čo tam hľadám), ale jeden ma nedávno úplne šokoval. Prezerala som si rodinné fotografie z výletov, ktoré sa uskutočnili pred pár rokmi (možno desiatimi - a áno, v mojom veku už desať rokov znamená pár) a na niektoré som si vôbec nepamätala alebo len veľmi matne. Bola tam moja usmievajúca sa tvár v nejakom prístave, ale detaily som márne hľadala v najzadnejších zákutiach mojich mozgových klkov. Nič.
Našťastie máme naše rodinné fotografie (ktorých je niekoľko desiatok tisíc) dobre zorganizované, označené dátumom, miestom a popisom, bezpečne uložené a trikrát zálohované. Je to, takpovediac, náš najväčší rodinný poklad. Bola som schopná pozrieť si viac záberov z príslušného albumu, skontrolovať rok a mesiac, kedy sa výlet uskutočnil, a to mi pomohlo spomenúť si, že to bolo na ostrove Cres v Chorvátsku, a že sme tam boli s našim starším synom, keď mal 5 rokov. Prezeraním ostatných fotografií z daného albumu sa mi vybavili aj mnohé iné detaily, ale hlavne sa dostavil hrejivý pocit z pekných spomienok. Éj, bola som ja ale rada, že som toho vtedy toľko nafotila (vrátane selfíčok), pretože inak by už tieto spomienky boli naprosto vymazané.
Buďme úprimní, cestovanie je vlastne otrava. Človek je vytrhnutý z pohodlia vlastnej postele, horšie spí, konzumuje nezvyčajné jedlá, a tak sa nedokáže vyprázdniť aj niekoľko dní, strašne sa nachodí, ak je na poznávacom zájazde alebo naleží, spáli a preje, ak trávi čas v hotelovom all inclusive rezorte. Značná časť našich dovoleniek je o nepohodlí. Ale musíme ich absolvovať, aby sme mali zážitky, čo sú v konečnom dôsledku vlastne spomienky. A je dobré, keď ich zdokumentujeme pre neskoršiu „konzumáciu“.
Tí, čo tvrdia, že dovolenku si treba vychutnávať, ukladať do reálnej pamäte, nie do tej digitálnej, majú pravdu a zároveň aj nemajú. Isteže, spomienky v reálnej pamäti sú to pravé orechové, ale každý orech, aj ten najtvrdší, sa časom rozmrví. Alebo ho zožerie vrana. A čo nám potom zostane? Vranie kako. Takže, fotiť treba. Ale, ako všetko ostatné, s mierou. Treba si dovolenku rozdeliť na chvíle, keď len tak vnímame, prežívame, rozjímame a ukladáme do šedej hmoty a na tie, keď dokumentujeme, inými slovami odkladáme zážitky na neskôr. Pretože, a mne sa to často stáva, dovolenku si človek užije až neskôr, v pohodlí domova, keď si prezerá pekné zábery a keď už zabudol, že ho v momente fotenia strašne boleli nohy, grúlilo mu v bruchu, tlačilo sa naňho desať iných turistov, škrabal si tridsať štípancov od komárov, šúpal sa mu spálený nos a otláčali ho nové sandále, ktoré si kúpil špeciálne na tú dovolenku. Ak žiadne fotky neurobíte, môže sa vám stať, že si o desať rokov budete pamätať len tých komárov a tie otlaky a nie to, ako tam každý večer krásne zapadalo slnko. A som presvedčená, že deti si pamätajú mnohé dovolenky najmä tak, že si vlastne pamätajú fotky, ktoré majú ich rodičia odložené z dovoleniek. Napriek tomu to považujú za svoje vlastné zážitky.
Je to zvláštne, ale tieto krátke vytrhnutia z bežnej reality sú akousi brzdovou pákou spôsobujúcou chvíľkové pozastavenie alebo aspoň spomalenie života, ktorý sa inak rúti vpred stále vyššou rýchlosťou, a ktoré vytvárajú na nudnej priamke života malé míľniky, oddychové zóny či ostrovčeky zábavy - akési značky nášho času stráveného tu, na tomto svete. A sú tiež príležitosťou na to, aby sme vytiahli fotoaparáty a tieto momenty zdokumentovali, pretože v bežných životoch to veľmi nerobíme. Aj to by sme mali zmeniť. Považujem za užitočné dokumentovať aj všedné udalosti bežného dňa. Nie každých desať minút, pravdaže, ako to robia ľudia s narcistickou poruchou osobnosti, ale len tak, raz za čas.
Neviem ako vám, ale mne niekedy napadne „Čo som asi tak robila v tento deň pred dvanástimi rokmi?“ Facebook mi to niekedy pripomenie, čo považujem za jeho najväčší prínos, ale inak je moja odpoveď: „Netuším“. Nieže by to bolo až také dôležité, ale keď nevieme, čo sme robili, žili sme vôbec? Možno by mi nejaký psychológ povedal, že príliš ľpiem na minulosti, a že sa mám viac sústrediť na prítomnosť, ale nezdá sa vám, že tá prítomnosť sa akosi strašne rýchlo mení na minulosť? A minulosť vyprcháva z našej pamäte rýchlejšie než bublinky v teplom šampanskom.
Takže priatelia, robte selfíčka, pokojne sa nimi aj chvastajte na sociálnych sieťach, ale hlavne si ich niekde uložte, kde sa k nim môžete vracať v časoch, keď máte pocit, že váš život je len rovná, nudná priamka bez medzníkov. Ale hlavne, nech sa tie zábery z príjemných zážitkov vášho života stanú vašim najcennejším majetkom.
Cvak.
P.S. Uvedená zmena postoja k selfíčkam môže mať jeden extra pozitívny následok. Možno sa odteraz budete zhovievavejšie pozerať na hordy turistov snažiacich sa nájsť si pred Fontánou Di Trevi kúsoček miesta na jedno selfíčko. Veď aj oni len vyrábajú pekné spomienky.
