Petržlenová vňať? To je predsa taká úplne obyčajná vec. Vlastne to je len vedľajší produkt inej veci. Len aby sme mali za čo potiahnuť, keď treba petržlen do polievky. Aby susedovie pes mal čo očúrať, keď zňucháva v našej záhrade. A predsa...
Práve som v chvate varila zeleninovú polievku. Aby deti mali aspoň voľačo teplé na druhý deň. Boli prázdniny. Teda pre deti boli. Pre mňa nie. Pre rodiča je to jeden z tých dní. Keď bezmyšlienkovite uháňa od jednej povinnosti k druhej a ani jednu poriadne neprežije. Lebo myslí päť krokov dopredu a prítomnosť si vôbec neuvedomuje. Keby ste sa ho opýtali, čo v ten deň robil, prekvapene by sa zamyslel a povedal. Nič. Alebo vlastne všetko. Jedno cez druhé. V skutočnosti ale naozaj nič. Lebo nič z toho poriadne nevnímal. A ak nevníma, to akoby ani nežil.
Pozerala som na bublajúcu polievku, keď nastal ten okamih. Ten, čo vo vzácnych chvíľach nastane sám od seba, ale ktorý by bolo dobré sa naučiť privolať zámerne. Keď sa vaše vnímanie odrazu prepne do stavu detailného zaznamenávania reality. Niektorí tomu hovoria spomalený film. Červené kolieska mrkvy sa húževnato premieľali so zlato-hnedými kockami zemiakov, sem-tam sa medzi ne pretlačila aj guľôčka okrového cíceru. Spoločne si tam nadskakovali, akoby si práve užívali bujarú jazdu na kuchynskom kolotoči.
Fascinovane som nakúkala do hrnca, horúca para mi zahmlievala okuliare a možno pod vplyvom nejasného videnia som si zrazu uvedomila závažnú vec. Že tej zmesi zemitých farieb chýba čosi svieže a zelené.
Inokedy som na to príliš lenivá alebo príliš zaneprázdnená. Ale tentoraz som rýchlejšie než ten susedovie pes vyrazila do záhrady a chvíľu sa sústredene obzerala. Bola úplne vzadu v rohu. Susedovie pes už mal nohu zdvihnutú, že si ju na znak vlastníctva opäť označkuje, čím mi vlastne pomohol ju rýchlejšie lokalizovať. Odohnala som ho zvučným „Ideš het?!“ a odtrhla poriadny zväzok vňate, opláchla ho v záhradnej kadi a utekala späť do kuchyne.
Bola to paráda! Presne tá zelená sviežosť tej polievke chýbala. Chvíľu som ju opäť fascinovane pozorovala. Zelené lístky sa pridali k všeobecnému šanteniu. A tá vôňa! O pár sekúnd som im však pokazila zábavu a vypla oheň. Tá sýta zeleň by sa bola dlhým varením isto pokazila.
Vtedy mi napadlo, že s polievkou je to presne ako so životom. Bublú si v ňom rôzne zemité udalosti, ktorým často chýba čosi svieže zelené. Čosi úplne obyčajné, čo je možno iba vedľajším produktom čohosi iného. Čosi, čo vie možno oceniť len ten susedovie pes. A predsa je to čosi významné. Dôležité. Čosi, čo ozdobí jeden z tých dní, kedy len bezmyšlienkovite beháte od povinnosti k inej povinnosti a nič skutočne neprežívate.
Čo to ale v reálnom živote je? (Básnik by to možno nazval korením života, ale mne sa viac pozdáva výraz petržlenová vňať života):
- Je to napríklad tá manželova veta, čo vás rozosmeje, keď sa on vráti z práce domov a nájde vás v popudlivej nálade.
- Je to, keď sa hneváte a vaše deti si práve vtedy vypýtajú bozk.
- Keď vám zavolá priateľka, na ktorú už mesiac myslíte, ale stále vraj nemáte čas jej zavolať.
- Keď tá kniha, čo sedela roky zabudnutá v hornej poličke, sa ukáže byť úplne úžasnou.
- Keď vám cestou do práce spadne pod nohy zrelé jablko.
- Keď pri upratovaní príborníka nájdete 70percentnú čokoládu, sadnete si do kúta a tam ju celú tajne spakujete.
- Keď vás tri dni bolí brucho a odrazu prestane.
- Keď v rádiu pustia pesničku, ktorá preženie zimomriavky dolu vašou chrbticou.
- Keď vám nohy pooblizuje štvortýždňové šteňa.
- Keď sa na vás ráno usmeje vrátnik a povie: Rád vás zase vidím.
- Keď dom vonia čerstvou kávou.
- Keď stojíte na vysokom kopci a počúvate ticho.
- Keď v horúčave zavanie svieži vetrík a vbehne vám pod šaty.
Veď hovorím, že samé obyčajné veci. Ktoré sú často len vedľajším produktom čohosi iného. Hodnotu získajú tým, že im ju sami prisúdime. Alebo len tým, že sa na okamih zastavíme a si ich uvedomíme. Precítime. Prežijeme.
Aj ten môj bežný zabudnuteľný deň, keď som varila obyčajnú zeleninovú polievku, sa razom zmenil na deň pamätný. A keby sa ma niekto opýtal, čo som v ten deň robila, vedela by som to úplne presne.
Bol to deň, keď som si život okorenila petržlenovou vňaťou.
